Pokušenie vraždiť

Ja mám niekedy strašné pokušenie niekoho pokúsať, vyťahať za vlasy... niekoho sotiť, niekomu napísať na fejsbuky pravdu na plnú hubu, poslať niekoho do riti. Väčšinou si to všetko kompenzujem tým, že si z chuti pekne osamote zanadávam. Niekedy v duchu, niekedy aj nahlas. Vždy sa potom potichúčky sama pred sebou ospravedlním. Cítim sa vinne aj rebelsky. Používam nadávky, ktoré človeku uľavia a sú nenahraditeľné. Preto ich nemôžem publikovať.
 
Veď to poznáte. Nie? Dobre. Čo beriete? Prosím si to tiež. Aj pre kamarátov a známych a aj pre neznámych. Ďakujem vopred.
 
To, že ste občas v pokušení niekoho pokúsať, či inak sa vydovádět na nejakom chudákovi, ktorý vám prišiel do rany, prípadne len zlej nálady, či obyčajného hladu, isto poznáte. Och, hlad! Ty semenište partnerských konfliktov! Na čo také bežné ľudskosti tajiť? Odekdy som si priznala, že sa chovám ako krava, chovám sa o čosi menej ako krava. Chovať kravu, obzvlášť, ak ste to vy sama, je naozaj náročné. Okolie tento môj jednoznačný pocit z náročného chovu tiež nepopiera. Ja si myslím, že s takým kravstvom treba ísť normálne von. S tým kravským pokušením niekoho prizabiť. Ideálne je, ak s tým nejdete von hneď na prvú, čiže cieľ pokušenia neprizabijete, ale najprv to radšej len nežne naznačíte: "Mám chuť ťa prizabiť.", poviete skromne. Túto formu filtrovania si vášho vražedného pokušenia však odporúčam používať naozaj len na tých najbližších, ktorí o vás vedia, že okrem pokušenia zabíjať, máte aj zmysel pre humor, cynizmus, iróniu, že ich ľúbite... a ktorí zároveň veľmi dobre vedia, že to zároveň myslíte smrteľne vážne. V banke na cudziu pani za priehradkou odporúčam radšej nepoužívať.Prichádzajú dva typy otázok: Prečo to zo seba nedáš von? alebo Och, prečo sa nad tým nepovznesieš? No lebo ani jedno z týchto možností nie je v porádečku. Áno, nervy, stresy, problémy a všetky tieto škaredosti tlačia človeka v tele na rôznych miestach ako nevyprdnutný prd v bruchu. Budem používať zdrobneniny, aby vám nebolo pri vizualizovaní si čudnučkého prirovnania nevoľnúčko. Ono, keď si človek tak fajne v spoločnosti odprdkne, nezvykne sa to stretnúť s úspechom a obdivom. Nahromadené tlačiace zbytočnosti z tela zvyknú pekne smrdkať. Chápem, chápem, vy neprdíte a preto netušíte, že o čom píšem, ale práve preto o tom píšem, aby ste si to vedeli ako tak predstaviť. Robím to pre vás. Prečo sa nepovzniesť? No nechcem, aby sa prdíky v tele hromadili a hromadili a ja sa tak priotrávim vlastnými odpadmi... či už vo forme prdov, alebo myšlienok. Prosto... je vždy dobré fajne si us*rať a prečistiť vzduch... v sebe. Áno. Je to tak. A nie len po požití strukovín.

Ale čo teda robiť v takom tom silnom pokušení, kedy cítite, že potrebujete, aby z vás lietali plamene a iné uvoľňujúce záležitosti? Čo robiť, aby pri tom zároveň nebolo ublížené žiadnej bytosti? Počula som, že sa treba zhlboka nadýchnuť a napočítať do desať. Aj som to čítala. Zatiaľ som to nikdy nestihla vyskúsať. No nestihla. Nuž najjednoduchšie je vybuchnúť, prípadne sa uraziť a následne naschvál mlčať aj dva dni. Poznám človeka, ktorý sa zatne a mlčí. Viem, že si chce odprdnúť, ale neurobí to a hromadenie zlosti v tele sa prejavuje pravidelným pohybom priústnej sánky. Asi sa snaží podvedome prekusnúť problém a sakra dlho mu to nejde a musím povedať, že to pozorovanie hýbania sánkou naprázdno ma dlhodobo vytáčalo. Teraz mi to je strašne smiešne. Ja s takým človekom žijem a je fakt srandovný, keď sa naštve.

Nie všetci ľudia sú však takí srandovní ako pánko s pohyblivou sánkou. Poviem vám jeden jesenno-zimný príbeh. Odviezla som naše dievky do škôlky. Ponáhľajúc sa do práce, vonku sychravo, tma, no viete…také to ráno, kedy ani káva nepomôže, kedy máte pocit, že život nie je spravodlivý a že zimu by mali zrušiť. Idúc úzkou uličkou som kolesom auta trafila mláku v jame ako fras, ktorá bola na ceste.  “Do paže makovej!”, hovorím si s poľutovaním samej seba, že ďalší prúser v toto ráno (po tom, ako jednen kus dieťaťa chytilo hysák z toho, že sa mu nedala obuť topánka). V spätnom zrkadle som jasne videla, ako som ošpliechala dvoch ľudí. Elegantná žena a muž boli ofŕknutí tak pod kolená a prvé, čo mi napadlo, bolo: “Skvelé, že má slečnapani čižmy!”. Odstavila som auto, zapla blikačky a vystúpila, aby som sa ospravedlnila. Bohužiaľ som nevedela, že voda z mláky je čarovným mokom, ktorý dokáže z človeka vypustiť draka. Začala som: “Veľmi sa ospravedlňujem, ja som….”, nestihla som dopovedať. “Ty pi*a! Ty pi*a vy*ebaná! Sku*vená pi*a! Ku*va vy*ebaná!” Stojím tam v zime, v šoku a vychádza zo mňa tiché: “Ja som si nevšimla, že…” “Si je*nutá? Každý ko*ot vie, že je tu tá mláka.”, kričí na mňa žena v čižmách a do toho prežúva nejaký žvanec z raňajok. Keby to bola scéna vo filme, asi je aj smiešna, lebo dokonale nastajlovaná, upravená prežúvajúca a pi*ujúca žena je smiešna. Pokiaľ však nenadáva vám a mimo filmu. Ako som tam nehybne stála s otvorenými ústami, napadla mi zbytočná otázka: "Prečo mi tá slečnopani tyká, keď som podľa všetkého staršia ako ona". V stotine sekundy, sa moje podvedomie pokúsilo nájsť nejaké pozitívum v tejto sychravej situácií. A tak mi napadlo, že by som to čisto teoreticky mohla brať ako kompliment. V zápätí som si uvedomila, že som o mláke vlastne nemohla vedieť, lebo veď ja nie som ko*ot, takže nie som každý. Neviem prečo som sa slečnepani snažila argumentovať, ale veta: “Ja tadiaľto nechodím každý deň...” bola pomerne zbytočná. “Uhm, uhm, lebo ťa tu nevidím každý deň ty pi*a!” Pochopila som, že si  slečnopani práve tak odprdkla, či lepšie povedané usrala, že nemá zmysel jej vysvetľovať, že do skôlky chodíme na bicykloch, či kolobežkách a nie po ceste, ale po chodníku. A tak som tam stála a stála a počúvala a počúvala a rozmýšľala, čo to tá slečnopani žuje a napokon som sa zmohla len na to, že som sa obrátila na mlčiaceho pána: “To ona bežne takto nadáva ľuďom?” Potichu odpovedal, že sú celí mokrí. Ja som si len pomyslela, že o mokrote fakt nič nevedia, ale tiež som sa rozhodla nevysvetľovať. Nastupujúc do auta som len ticho pripomenula, že som sa chcela ospravedlniť a napokon som sa strašne rozplakala a plakala som asi hodinu. Možno aj dve. Počula som už o sebe všeličo, ale nikdy nie v takej tenzii, ako v to ráno. Áno, bola to moja chyba, že som tých elegantných ľudí ošpliechala. Naozaj si to plne uvedomujem. Neplakala som preto, že by som si to nejako výrane zobrala osobne, ale skôr preto, že som ja - chudinka naivná - prvýkrát stretla niekoho, kto sa takto správa. Neviem. Prišlo mi to ako z iného sveta. Vlastne so si nemyslela, že niečo takéto sa človeku môže naozaj stať. Možno sa elegantná slečnopani ráno nevedela vykakať, alebo zistila, že nezapne koženú sukňu, ktorú si kúpila len pred mesiacom, alebo... skrátka bola obeťou sama pred sebou a ja som si to zlízla. V konečnom dôsledku mi prišlo ľúto jej muža, ktorý s týmto zrejme žije bežne. Nevyzeral zaskočený. Pol dňa som bola z tohto stretnutia s cudzou sra*kou odpálená a smutná. A pár dní na to som naisto zistila, že mám v bruchu nového človiečika. A pár dní na to som naisto zistila, že takto fungovať nechcem... aj keď som tiež jednou z tých, čo sa im niekedy nedá vykakať a najbližšie mesiace sa mi nebude dať zapnúť nová sukňa... Naisto viem, že toto nie je môj svet. A to som pomerne ľahko naštvateľný človek. Niekedy. Niekedy aj nie. Je mi dobre vo svojej bubline, kde tíško verím, že takéto veci sa v tomto svete prosto nestávajú. Padol na mňa kýbel cudzích hovien a aj keď som sa otriasla, ten smrad bolo cítiť celý deň. Nuž, snáď sa slečnepani uľavilo. Dobre, že som ju ošpliechala, inak by sa to v nej zbieralo ďalej a možno by ďalší deň niekoho prežúvajcúc zabila. Ošpliechala som ju pre svetový mier. Som svetová.

Neviem, či ste si to všimli, ale napríklad internety sú plné ľudí s podobným vražebným pokušením. Neviem, či ste si niekedy rozklikli nejakú diskusiu pod článkom, alebo niečo podobné. Skrátka niečo, kde je semenište hejterov, nenávisti a ľudí, ktorí sa vo virtuálnom priestore cítia anonymne a teda majú pocit, že ich pokušenie robiť zlobu nie je až takým prehreškom. Čudné však? Raz pod diskusiou k článku, kde bola fotografia mojich detí, bolo napísané, že vyzerajú ako keby mali Downov syndróm a tak nech radšej skapú (vidím tam hneď niekoľko pokušení ublížiť). Naozaj. Toto by som si nedokázala vymyslieť... Po prvé neviem čo je zlé na ľuďoch s Downovým syndrómom, po druhé prečo by mal niekto skapať, po tretie, po štvrté... to je už na iný článok. A aj preto navrhujem dve veci: 1. Nikdy nečítať anonymné diskusie 2. Zbaviť sa pokušenia robiť to, čo necheme, aby iní robili nám.
 
Ak sa zbavíme pokušenia kúsať, ostane nám jednoznačne viac priestoru na to, aby sme sa mohli venovať iným, príjemnejším pokušeniam. Chápete. Je to deal ako sviňa a o taký sa oplatí pokúšať sa. Ak môžem povedať za seba... nechcem aby mnou niekto celý deň smrdel.

Takže ako to robiť?  Ako zo seba vypustiť draka tak, aby všetci prežili a aby po byte nestriekala krv a vnútornosti? Tuho uvažujem. Asi treba byť za úprimňáčku. A k tomu pridať gram nehy. Tak napríklad sa pri agresívnom pokušení zhlboka nadýchete a na ten jeden dych namiesto plameňov zo seba vypustíte: “Och, dnes som taká voľajaká nijaká. Taká podráždená, úbohá frustrovaná žena. Aj by som voľakoho prizabila (tu sa milo uchechtnite). Prosím ťa, mňa dnes naozaj rozčúli čokoľvek... nemohol by si ma dnes výnimočne namiesto tých kecov objať? Pomojkať? Lebo to, že som krava nie je samozrejme tvoj problém, ale môj. Ale ty jediný mi s ním vieš pomôcť? (zaklipkať očami a urobiť psi očká). Och, Taká chuderka som! Iba ty ma môžeš zachrániť!” Viete, ako to pomáha? Pritom voľný preklad tochto trápneho výplodu s pokusom o nežnosť je: “Som dnes naozaj na nervy, do riti. Som skátka fuchtľa, obyčajná chudera. Prestaň na mňa rozprávať chobotiny, sakra! Ak ma nezovrieš silou, možno ťa dokúšem alebo dokopem! Silnejšie ma stisni, móre, čo si slaboch??? Ešte mám voľné zúbky. Aký môj problém? Ja mám problém, hej? Bude to tvoj problém, ak ma nebudeš počúvať, kámo! Ak mi nepomôžeš, je po tebe!” Áno, takto nejako si to myslíte naozaj.
 
...ale používajme radšej ten láskavý variant. A tie plamene si radšej len vizualizujme. Tie časom zmiznú a vaše pokušenie vraždiť sa bude vytrácať... postupne. Fakt!
 
Nie, nemala som radne s mimozemšťanmi, a ani ma neosvietilo. Slniečkárske tendencie som mala vždy a vždy sa mi o nich ľahšie hovorí, ako v nich žije. Ale mám jedno šťastie. Nejako sa stávam príliš lenivou na to, aby som sa s niekým hádala a aby som dávala energiu do prdenia na iných. Ak to náhodou súvisí s vekom, teším sa na vyčilovanú starobu. Som lemra. Radšej s pobavením sledujem kúsavý pohyb sánky môjho muža (prosím, nehovorte mu, že mi to je smiešne. Tvárim sa totiž vždy vážne). Ale zase... nie vždy. Niekedy sa vo mne prebudia zvyšky energie. A niekedy si aj kusnem... niekedy až do krvičky buhahaha.
 
Držím vám palce…aby ste nimi niekomu napríklad nevypichli oko..
 
PS: A prosím vás, netvárte sa nasilu milo, keď vo vás vrie zlosť. To je horšie ako kako. Ble. Ďakujem.

 

Foto: © Kristína Tormová, 2019
Text: © Kristína Tormová, 2019

Starší článok
Novší článok
Zavrieť

Popup

Use this popup to embed a mailing list sign up form. Alternatively use it as a simple call to action with a link to a product or a page.

Age verification

By clicking enter you are verifying that you are old enough to consume alcohol.

Košík

Tvoj košík je prázdny
Nakupovať