Ná úvod tohto napínavému zgrcaného blogu by som vám rada šťastne zvestovala, že som chvalabohu nikdy nikdy nikdy netrpela rannými nevoľnosťami. Teda ak nerátam tie dva razy, kedy ma naplo z takého toho typického škôlkárskeho smradu a šupsla som to do malého záchodíka v škôlkárskej umývárničke. Inak fakt nie. Chvalabohu! Žiadne ranné nevoľnosti som nezažila. JA SOM TRPELA POOBEDNÝMI VEČERNÝMI A ČASTO AJ CELODENNÝMI NEVOĽNOSŤAMI! Čiže nevoľnosťami rannými, lebo trvali od rána do rána a tiež ranými, lebo začali hneď na začiatku, no zároveň sa tvárili, že nikdy neskončia.
DORITIIIII!!!!! ČI KAM? BUHAHAHAAAAA!
(Upozorňujem, že už je všetko v porádečku, neblijte... pardon... nebojte sa o mňa!)
Ak ste nevoľnosťami súvisiacimi s tehotenstvom nikdy netrpeli, prosím, prečítajte si tento článok a potom behajte po lúke a doma si postavte oltárik zasvätený bohyni Nausea. Každý deň jej tam dávajte všetky tie dary, z ktorých by sme sa my nevoľnostné skoromatere poblili. Amen.
Pre všetky skoromatky trpiace nevoľnosťami: Predtým ako začnete čítať tento článok, prosím, nahlas si povedzte: “Potrebujem nejaké rady na prežitie!” Ak ho začnete čítať ledabolo bez prípravy, môže sa vám zazdať, že na mňa kýchla nejaká Radodajka. Nie, nebojte sa, som voči nim imúnna, aj keď sa kde-tu zjaví nejaké diabolské nutkanie... nie, Radodajka zo mňa nebude. A hlavne ja vám neradím preto, aby som bola za múdru, ale preto, aby vám bolo lepšie. Nie preto, aby som vám nahnala strach, pokazila tehotnenie, znepríjemnila život a každú vetu začala slovami: “Veď počkaj keď...” Chápeme sa? Naplo vás? Ale to nie zo mňa. To z toho, že isto čakáte chlapčeka!!!!
Akože ak by som mala predvídať, čo čakám na základe toho, ako mi bolo zle, čakala by som tonu ťavích kakaníc, tri žaby a chlp z netopiera. Ale teda ak by sme mali fungovať podľa základnej medicínskej pravdy, tehotenské nevoľnosti spôsobuje zvýšená hladina HCG hormónu. Ja som si to teda v rámci tehotenskej demencie teraz vygúglila. Inak ho volám rôzne: ADHD, HDD, CHD, DDH a podobne. A ak čakáte viacerčatá, vaša hladina ACDC je ešte vyššia ako pri jedom človiečikovi. Takže sa všade možne dočítate (hovorím o relevantných portáloch a knižkách), že pri viacerčatách býva skoromame ešte viac zle ako pri jednom kuse dieťaťa.
Tak vám poviem. Čakala som viacerčatá a čakám jeden kus nového človiečika. A môžem okašľať celé ADHD aj s HCG. S istotou konštatujem, že jeden človiečik vie narobiť oveľa väčšiu galibu nevoľnostného typu ako dvaja ľudia. Som toho dôkazom! Hej, hej, viem, že to bude preto, že to je dievčatko. Áno, áno, aj preto, že to je chlapček, lebo tí všeobecne v živote robia väčšie prúsery ako dievčatá (aspoň takto zvláštne to majú ženy pri mužskom pokolení všeobecne zakorenené). Lenže čo asi tak robí skoromama, ktorá už má doma jedny viacerčatá, konkrétne dvojičky, keď jej je v ďalšom tehotenstve horšie ako pri tom hromadnom? No čo robí? Tri štýriiii! Presne tak: hysáči. Na základe skúseností z prvého rizikového tehotenstva, predčasného pôrodu, dlhého pobytu v nemocnici, pohľadu na deti, ktorým trčia hadičky z tela, sa proste ďalšie dvojičky bojí mať. Chápete. A just všade stretáva jasné znamenia, že aj tentokrát je tých človiečikov v bruchu viac. Všade kam ide, vidí dvojičkové kočíky, internet jej vyhadzuje články o dvojičkách, skoromatka sa trasie, búcha jej srdce a hovorí si: “Bolo mi toto trebaaaaa?” V noci vychádza spotená do zimy a kričí na celú ulicu: “Prečooooo?!?!?!?” Kamarátky jej hovoria, že to nebudú ďalšie dvojičky, no ona argumentuje napínaním, grcaním a Federerom. A každý večer, kedy je na hovníku skolená rannou nevoľnosťou, gúgli a gúgli a potom jej gynekologička napíše, že šance na ďalšie dvojičky sú úplne malé... a aj keď to môže byť pravda, skoromatka gynekologičke neverí, lebo vie, že gynekologička ju dobre pozná a to, že je hysterická sa jej skrátka nedarí tajiť... a tak jej neverí. A potom sa aj občas pozrie na tie dvojičky, čo už doma má a povie si s láskou a pokojom, že veď sa je to pohoda jahoda a netreba sa ničoho báť. Aj sa na tom sama so sebou a obsahom brucha nahlas zasmeje, z čoho ju však zase napne a všetky riziká dvojičko tehotenstva sú naspäť. Moderátorom týchto schizofrenických úzkostno ľúbivo zgrcaných situácii a dokonca celého niekoľkodielneho obdobia je práve HCG. A potom jedného dňa nájde skoromama, tesne po tom ako sa pogrcá, na internete fotku rodiny s desaťročnými dvojičkami, ktorým sa narodili štvoričky. A odvtedy táto hysterická skoromama plná lásky a obáv dúfa, že čaká len dvojičky.
Čo som týmto úbohým odstavčekom chcela povedať? Že ten HCG je zmagorený. Lebo teda nie: žena nemá nevoľnosti na základe počtu plodov. Žena má skrátka nevoľnosti. A všetky štatistiky a výskumy nech idú kade ľahšie. Od veku, cez viacerčatá, chlapcov, dievčatá... Skrátka nech si každá skoromatka grcá ako chce. Individuálne grcanie.
Skoromatka s nevoľnosťami vyzerá ako feťák z béčkového amerického filmu, akurát na tento stav nepotrebuje drogy ani maskérku, stačilo jej jedno naozajstné poľúbenie. Fasa, fasa a čo s tým? Nakoľko nie je skoromatka schopná bežného pohybu, či života, presúva sa plazením do postele, prípadne šprintom na toaletu (aby si prepudrovala noštek samozrejme). A tak má naraz veľa mentálneho, ba až dementálneho času na to, aby riešila ako sa nevoľností zbaviť. Gúgli, pýta sa, zisťuje, grcá, plače, báda, prdí, grgá a napína ju. Tu by som rada len tak letmo pripomenula, že tehotenstvo je najkrajším obdobím v živote ženy. A vzápätí sa naskytá otázka: ČO VLASTNE FUNGUJE PROTI TEHOTENSKÝM NEVOĽNOSTIAM?
Budeme k sebe úprimné ako len skoromatka k skoromatke dokáže byť? Dobre. Takže tu je tá odpoveď na otázku, čo funguje proti tehotenským nevoľnostiam. Nič. Naozaj. Nič. A tu sa končí tento napínavý článoček a ja vás na diaľku objímam, milé spolu skoromamy.
Alebo dobre teda. Buďme pozitíve. Sú dve veci, ktoré naozaj zaručene pomáhajú proti tehotenským nevoľnostiam: čas a pôrod. To sú jediné dva overené zázraky.
I keď teda poznám aj mamy, ktoré grcali ešte pri pôrode, ktoré strávili komplet celé tehotenstvo na infúzkach proti nevoľnostiam a zvracaniu. Či mamy, ktoré si našli pre svoje prvorodené dieťa opatrovateľku, lebo popri grcaní nemali čas na materskú starostlivosť a až pôrod ich vyslobodil.
Samozrejme netreba opomenúť, že okolo skoromatiek sa začne vynárať kopec Radodajok (ženy, ktoré rozdávajú nevyžiadané rady) a iných ľudí, ktorí to myslia dobre a ktorí radi poradia neporaditeľné. Ako mne jedna moja blízka rodinná príslušníčka: “Ale prosím ťa, veď to po treťom mesiaci všetko prejde!”, mávla rukou nad mojim krutým osudom. A ja jej na to: “Ale ja som v piatom mesiaci.” A tak. Vždy sa nájde niekto múdry. Lepšie je opýtať sa na rady. Ľudí, ktorí nie sú Radodajky. Ľudí, ktorým dôverujete, ktorých názor si vážite a ktorých pod náporom tehotenských hormónov nemáte chuť zavraždiť. Blbé je, ak za takého človeka považujete napríklad pána na dôchodku, ktorý na trhu predáva kvašáky. Tam môže nastať istá miera sklamania, pretože v tejto téme môže byť skutočne nevzdelaný. Napriek tomu ho prosím nechajte žiť, on sa vám ešte zíde... ale o tom o čosi neskôr... Ale povedzme si otvorene. Aj odpoveď: “Veď to zažili všetky”, vie pomôcť. Vždy je skoromame lepšie, keď vie, že v tých zvratkoch nie je sama, nie? Trpieť spolu je férové. Za pomerne nezmyselné považujem rady od niekoho, kto nikdy nebol tehotný. Tam to už srší radodajstvom, prípadne nudným životom radiaceho pracovníka.
A teraz teda naozaj. Robila som výskum. Robila som ho každý večer a skutočne som sa dopátrala k pár tipom, ktoré proti tehotenským nevoľnostiam fungujú. Škoda, že až potom, kedy tie nevoľnosti boli na ústupe.
Pre ranné nevoľniačky fungujú piškóty, či keksíky, ktoré si skoromama šupne (do úst, poprosím) ešte skôr než vstane z postele, čiže hneď po zobudení. Následne ich treba mať po vreckách, kabelkách, vlasoch... skrátka všade. To odporúča deväť z desiatich skoromám nevoľniačok a dokonca aj tri Radodajky.
V každom prípade pomáhal vývar. Asi týždeň. Potom mi z neho ostalo zle a už len malá myšlienôčka naň mi spôsobila napínanie. Tak to bolo aj so sojovými mango jogurtmi. Taký fajný studený som si dala a bolo mi krásne! A potom som ich kúpila desať. Koniec príbehu o mango jogurtoch je taký, že päť z nich zjedol môj (dobro)druh a ostatné expirovali a ja som potom oslavovala, lebo ma pri pohľade do chladničky nenapínalo. Teda napínalo, ale to bolo z kalerábu, ktorý mi taký fajný studený lahodil. Tri dni. Potom som si z neho grgla a tak sme sa rozlúčili. Pomáhala aj citrónová voda, ale to len týždeň a v naozaj malých množstvách. Dokonalou skúsenosťou bolo stretnutie s čokoládovou granolou s mandľovým mliekom, s ktorou sme žili v dobrom aj zlom asi sedem večerov. Ale tiež sme sa rozišli. Keď som v jednom seriáli videla ako jedia pukance, cítila som nový gastro románik. Kvôli pukancom som bola trikrát v kine, nakoľko ja som potrebovala pukance prechutené a nie že popukanú kukuricu na panvici. Po tretej návšteve kina sme si ďalšie rande nedohodli. Taká bežná skoromatka sa môže začať obávať, že postupne jej nebude chutiť nič a umrie od hladu. Ale nie je to úplne tak. S banánmi dodnes udržujeme nenásilný priateľský vzťah a s jablkami sme si nikdy nepovedali, že sa rozchádzame, takže je to také neurčité, ale nemáme spolu problém fungovať. V skratke. Stále fungovalo a nefungovalo niečo iné. Nemalo to pravidlá... Chvíľu fungovali bublinkové minerálky, lebo pre ženu s nevoľnosťami je riadne odgrnutie spásou. Potom som sa však dočítala, že nauseu bublinkové pitia zhoršujú... Pomáha aj minerálka Fatra... na ktorej je napísané, že nie je vhodná pre tehotné ženy. No vysomár sa z toho!!! Hlavne v období, kedy máš skutočne odkrvený mozog a všetku pozornosť organizmu v maternici. S kým mám najmenej napínavý vzťah dodnes? S “čínou”!!! Z reštaurácie Jasmín. Otokysa, katica s baňbušovymi výonkami a všetko ostatné. Asi sa aj vezmeme. Božínku, azíjské detičky sú úplne najňuňkavejšie, nie? Dvojičky by sa mohli volať Kung a Pao.
Dôlezité je nebyť hladná! Dôležité je neprežrať sa. Doležité je balansovať medzi týmito dvoma stavmi, čo je podobne náročné ako balansovať chodiac po lane nad jamou s hadmi. Nikdy nedovoliť telu vyhladnúť, vždy mať pri sebe banán, piškótu, všeličo alebo aj bárčo. Ale toto je asi jediný všeobecný návod na prežitie nevládnej napínavej skoromatky. Takto: Keď som bola hladná, bolo mi zle, keď som bola najedená, bolo mi zle... a tak mi z toho vychádza, že jediné momenty, kedy mi bolo dobre, boli tie, kedy som práve čosi konzumovala.
Konzumujte čokoľvek, čo vám chutí. Skoromatky vraj mávajú chuť na čudnosti ako zemina, stena, olizujú kovy a podobne. Aj to pokojne robte. Veď kedy inokedy si budete môcť do takej miery uletieť. “Pite dostatok tekutín!”... no do pite! Akože jeden glg môže znamenať dve hodiny nevoľností. Ako dostatok? Pre niektoré skoromatky je aj glg dostatok... Jedzte čerstvé potraviny... Jedzte dostatok ovocia a zeleniny. Sú solené tekvicové jadierka zelenina? A hranolky? Toto nemôžeš, tamto nemôžeš... to je téma na ďalší blogový príspevok. Ale teda aby som vás pri vašich čudných chutiach upokojila: Moje dve krásne zdravé múdre drzé dcéry sú v bruchu odchované na mekáči. Koniec hlásenia.
Keď už ja siaham po homeopatikách, som v koncoch, verte mi. Mám ich dodnes takmer kompletné doma, ak by mal niekto záujem. Ale! Gúgl a tety v lekárni vyhlasujem za sväté, lebo existuje liek, alebo lepšie povedané vitamín, ktorý je určený špeciálne pre tehotenské nevoľnosti. Kombinácia zázvoru a béčka. Áno, fungovalo to. Trochu. Niekedy. Neviem. Asi áno. Aj keby to bolo placebo, bolo to lepšie ako nič.
Najlepšie na nevoľnosti funguje vygrcať sa. Fakt. Prišla som na to pomerne neskoro. Na začiatku štvrtého mesiaca začali moje hlavné celodenné nevoľnosti. To, čo som zažívala predtým bol ledabolý grg. To, čo prišlo vtedy, kedy mi všetky tehotenské aplikácie písali, že čas nevoľností je za mnou a začína sa krásna časť tehotnenia, bolo fakt peklo. Obsah žalúdka som už napriek urputnej snahe nedokázala v spoločnosti galantne prehĺtať, skrátka to boli vodopády, šlehy... a úľava! Keby som sa predtým nehrala na princeznú, ktorá neprdí a negrcká, respektíve to robí nenápadne, mohlo mi byť oveľa lepšie. Je dobre vypustiť ťažobu. Prišla som na to neskoro. Moja doktorka tvrdila, že niekedy sa tie veľké nevoľnosti dostavia až neskôr... so zármutkom konštatujem, že mala pravdu. A bola to jízda. Cítila som sa viac ako bulimička, než ako skromatka.
Čo však funguje aspoň čiastočne. Coca Cola. Niekomu Pepsi Cola. Ak vám niekto povie, že toto nemôžete v tehotenstve piť, alebo len po dúškoch, prestaňte sa s ním kamarátiť. A pite a grgajte a tešte sa zo života. To je naozaj zázrak. Taký šťastný grg z vás dávno nevyšiel, garantujem. Biely rožok. Kamoš na cesty, počas ktorých sa treba tváriť, že nemáte nevoľnosti. Ždibec rožka je kamoš. Rovnako chipsy. Tie asi ostali v žalúdku najdlhšie. V mojom prípade Monstersky alebo Pombärkovia... ach láska! Pozor, neprežerte sa ich, aj keď nutkanie je silnejšie ako čokoľvek na svete! Ich zázračná moc sa vtedy vytráca!!! Občas zafunguje aj zázvorový čaj. Varila som si kúsky zázvoru, zalievala nastrúhaný zázvor, najlepšie sa mi osvedčil sypaný zázvorový čaj s malinami. Ten totiž nechutil len ako zázvor, čo ma po zázvorovom obdobíčku potešilo. 
Viete, ako vo filmoch býva, že žena žerie kyslé uhorky a hneď všetci vedia, že je tehotná. Jedným z mojich tehotenských objavov je, že to nie je blbosť. Ten pán, ktorý na trhu predáva kvašáky, ma zachránil. Môj (dobro)druh zobral pekne dózičku a erdžiac na bielom koni priniesol svojej tehotnej ženuške uhorky. Vždy keď ma prepadla nevoľnosť, pri ktorej neviete, či ste hladná, či grcná, dzigla som si kvašáčik. Studený z chladničky. Dokonalosť. Vždy aspoň na chvíľu. To isté šťava z kyslej kapusty. Veď ona zvykne pomáhať aj na opicu. Tehotenstvo je podobné opici. Stav po príjemnom žúre. Akurát trvá o čosi dlhšie ako opica po žúre bez ľúbezností istého konkrétneho typu. 
Pomáha aj stláčať bod na zápästí. Od zápästia trochu poniže paprče zatlačíte bod a naozaj občas zafunguje. Dokonca existujú aj náramky, ktoré tlačia na tento zázračný G bod (rozumej: grckový bod). 
Pomáha čerstvé ovocie. Najmä to čerstvé v Thajsku - mango, melón, ananás, marakuja. Vlastne asi aj pomáha odísť z domu, ktorý je už príliš napínavý, zmeniť prostredie, oddychovať, nič nerobiť. Ak sa to nedá vždy sú tu čapíky (milujem to slovo) na lekársky predpis, ktorých zastrčenie do ritnej oblasti spôsobuje napínavej skoromatke pocit raja. S ich bezpečnosťou v tehotenstve je to také všelijaké, nakoľko ani tento medikamentík na tehotných osobách testovať nemohli. Podľa mojich zistení je jeho striedme užívanie ritnou oblasťou v poriadku. Cmúľať som neskúšala. A hlavne to naozaj ako jediné naozaj, naozaj pomáha. V prvom tehotenstve som takto zaštuplená odmoderovala niekoľko piatkových priamych prenosov v telke. Aj keď je pravda, že diel venovaný Márii Rottrovej som pregrcala... pomedzi pesničky a to proti pani interpretke nič nemám, čestné slovo!
A absolútnym zázrakom na tehotenské nevoľnosti sú zázvorové lízatká z lekárne. V tej našej ich nemali, museli sme ich objednať. Prišli a ja dodnes nechápem. Je to tá najmenej pochopiteľná vec na svete. Obyčajné sladké lízatká v divne graficky spracovanej krabičke vyhlasujem za to jediné, čo skutočne... okrem času a pôrodu... pomáha pri tehotenských nevoľnostiach. Asi na základe zázraku. Ďakujem Ti, bohyňa Nausea, že si aj skoromatkám s nevoľnosťami dala šancu prežiť plnohodnotnú časť života. Nebolo ľahké nájsť tento poklad, no zároveň si uvedomujem, že cesta k pokladu býva tŕnistá. Tak ako cesta k tomu najväčšiemu pokladu na svete, ktorý nosím(e) okrem dogabaného žalúdku v dutine brušnej. Oplatí sa to... všetko... aj keď sa vám to v momentoch, kedy si trieskate hlavu o záchodovú dosku, zdá nezmyselné. Lízatká proti tehotenským nevoľnostiam sú navyše sexy. Cuckajúc lizko bude každá skoromatka pôsobiť dievčensky a sviežo, napriek tomu, že začína byť tak trochu nemotorný mrožík. 
Moja kamarátka chcela počas tehotenstva piť aviváž. Vždy keď som si na ňu spomenula, prestala som sa cítiť čudne a bolo mi oveľa lepšie. Myslela som na ňu často a párkrát ma z nej aj naplo a tak si hovorím... hlavné je, že to mám už za sebou. A to najkrajšie pred sebou, aj keď ktovie, či náš nový človiečik bude taký hebučký ako človiečik kamarátky, čo mala chuť na aviváž. Verím, že áno. A ešte oveľa voňavejší...
(Časové údaje v tomto článočku, rovnako ako informácie, ktoré sú zaručene o mne, samotnej úbohej autorke, berte s rezervou. Môžu, no nemusia byť pravdivé. Autorka má totiž príliš vysokú hladinu DODHAC hormónu, rada si privlastňuje cudzie trable a tiež rada mätie čitateľa.)
Foto: © Kristína Tormová, 2019
Text: © Kristína Tormová, 2019