Prejsť na obsah

NOVINKA! V rámci 🇸🇰 🇨🇿 máte poštovné zadarmo už od 60€ 🚚

Všetko najkrajšie k dušičkám

Všetko najkrajšie k dušičkám

Mám odložený papierik.

Asi z nejakej mojej premiéry. Od deda Ivana. Dnes sú Dušičky, tak vám napíšem toto: Mala som vždy strašný strach zo smrti. Pohreby som absolútne nezvládala. Od detstva som sa bála, že mi niekto umrie, bola to moja nočná mora. (vety: “Počkaj, ako to bude ľúto, keď raz zomriem.” pri výchove a narábaní s témou smrti moc nepomáhajú.) Úzkosť, strach zo samoty, tmy... Akože teraz mi tá myšlienka na smrť samozrejme tiež nie je príjemná, ale nie je to strach...

Keď zomrel dedo Ivan, s ktorým som mala najbližší vzťah z mojich starých rodičov, lebo mal debilný humor, učil ma neslušné pesničky, ako namachrovaný otorinolaryngológ ma naučil, ako funguje nosohltan, ako sa vyberajú mandle, chodievala som sa k nemu v nedele učiť variť. No teda... keď zomrel, strašne som sa v tom rochnila. Že vlastne nebolo podstatné, že zomrel, ale to, že ja trpím. 🤦🏻‍♀️ Všeobecne som vždy inklinovala k sebaľútosti a roli obete, a teda to bola pekná blbosť takto spätne. Uvedomila som si, že tá drama vôbec nie je o dedovi, ale o mne... normálne som si privlastnila “nešťastie”. To isté pri babičke. Chcela som, aby ma ľutovali, aby som bola bubinko úbohé, aby si ma všímali, lebo mi zomrela babička a ťahala som to takto pekelne dlho. Utápajúc sa. Naschvál. Bleh. Lipnúť na smútku je kravina.

Áno, aj teraz, keď som sem postla túto fotku papierika, pustili sa mi slzy. Ale nie od smútku. Také ľudské. Také neboľavé. Také dojímavé? Neviem to popísať, viete, čo myslím?

Kristína Tormová / Všetko najlepšie k dušičkám / Blog
Nemám už nočné mory zo smrti. Možno by to bolo horšie, keby som žila v komunite, ktorá by hovorila o pekle. Chvalabohu som nikdy nebola vydieraná tým, že pôjdem do pekla, ak sa nebudem správať podľa niekoho predstáv a očakávaní. Ja teda isto pôjdem do pekla, ak je to takto, ale teda dobre tak, lebo čo by som v tom nebi bez kamošov robila. Ic gona bí gúd party! ♥️ Žijem v komunite, ktorá chodí, okrem iného, na Dalajlámove prednášky a rehoce sa na nich spolu s ním. Sloboda. 

Niektorí sme boli smrti o čosi bližšie a o to viac si vážime každý jeden deň. Fakt! Ok, nie vždy, ale veľmi často. A čím viac žijeme, tým menej sa smrti bojíme. 

Smrť je súčasťou života a odmietam sa trápiť celý život strachom, že niekto umrie. Nechcem takto polopate, no pravda je taká, že každý raz umrie. 🤷🏻‍♀️ Hold, dec lajf. Neviem, kam sa potom ide, čo sa udeje... ale viem, že to rozhodne nie je to koniec. Telo je v tom momentne už naozaj nepodstatné (ja mám na rozsypanie vymyslené vskutku krásne miesto, fakt nechcem hrob, aby tam chodil niekto plakať, nepredpokladám, že po smrti budem ešte sebaľútostivejšia, než som bola v minulosti)... a ja si myslím, že duša ide ďalej. Možno sa reinkarnuje, možno ide voľakam do neba, to je jedno, ako to je... ja to mám tak, že človek, čo zomrel, tu je stále s nami a každá myšlienka naňho nám urobí pekno na tej našej duši. Tí ľudia sú v nás, a to je ten zázrak života... že ostaneš, aj keď odídeš. Nie kvôli sebe, pre ostatných, ktorí ťa tu chcú aj naďalej...

https://youtu.be/6-MJMFrmPLw - "We are going to die", najsrandovnejšia múdra pesnička :)

Nie som dušičkový typ, nemám rada cintoríny preplnené ľuďmi, plastom a odpadnom, parkoviskami s vystresovanými rodinami. Nemám. Nerobievame na Dušičky žiadne špeciálne čoromoro. Na tých, ktorí mi ostali v duši, myslím každý deň. Na dedulka napríklad vždy keď varím jeho recept, na Babidu (babičku) vždy keď máme karfiolovú polievku a vždy keď nájdem na absurdnom mieste vreckovku (prisahámvačku, toto sa dá zdediť, všade sme našli papierové kapesníky, keď sme odkladali jej veci po tom, čo zomrela). Na deda Laca myslím vždy keď cítim vôňu dreva, a keď k večeri pomaličky krájam zeleninu. Na babku Joju napríklad vždy keď vojdem do Trnavského divadla a fakt tam stále sedí v tej inšpicientskej búdke! Je tam! Som si istá. A tiež vždy, keď stretnem Aničku Šiškovú, lebo na tú som sa hrávala, keď som bola u babky Joji. 

Tento rok myslím aj na moju spolužiačku z gympla Katušku, ktorá zomrela na jar. Hovorila mi, že verí na zázraky. Myslela som si, že má na mysli to, že sa vylieči... to bolo ale z kategórie zázrakov, ktoré sa fakt nedejú. Ale to som jej nepovedala, že sa to asi nepodarí... Až keď odišla, pochopila som, o akých zázrakoch hovorila... pospájala na záver svojho života ľudí tak, že sa už nikdy nepustia... Ukázala mi, že moje pokusy o prijatie smrti boli dobrým nápadom, pomohla mi v tom, naučila ma, že aj odchod, napriek tomu, že bolí, môže byť v mieri a bez strachu. Že je súčasťou života. Ako sme tam tak všetky spolužiačky stáli urevané na pohrebe, skonštatovali sme: "A toto je len začiatok! Čoraz častejšie sa budeme stretávať n apohreboch!"... taký čierny humor. No a čo. Prosto naozaj raz všetci zomrieme. Zrejme to nebude bohviečo pre naše okolie, ale verím, že oni nás budú nosiť ďalej. Verím, že bez smútku, s vierou v zázraky. 

Na pohreby už chodím. Považujem ich za potrebné, potrebujem si odsmútiť, považujem za krásne pospomínať si na zážitky a pripomenúť si, koľko ľudí mi tu ešte ostalo. Vyobjímať sa s nimi. Na pohreboch sa stretáva veľa živých ľudí. Na pohreboch dostávam zo stresu záchvaty smiechu a používam veľmi debilný humor. Veľmi. Dedo ma tak naučil, jemu raz na jednom pohrebe išli až sopľové bubliny. Aj na tom jeho pohrebe sme sa strašne na záver rehotali. A tam som pochopila, že tak nejako by to asi malo byť... nerochniť sa, ísť ďalej s ďalšou dušou v duši. S veľkou dušou. Tak sa ide ľahšie, aj keď sa zdá, že ťažšie...

Kedysi bývali na pohreboch "plačky", aby bola celá udalosť ešte tragickejšia. My ľudia sme srandovní. Prečo si robíme ešte horšie, keď je zle? 

https://youtu.be/xlruMYXz0V8 - pesnička "Dušička", ktorá to vlastne všetko zhŕňa. 

Tento lístok od deda nosím pri sebe a vždy, keď potrebujem, aby mi bolo zagratulované, prečítam si ho. Funguje to! Furt je k čomu gratulovať. Je dobré vedieť, že je na vás niekto hrdý, aj keď tu už roky nie je. A to sú tie zázraky. Móre, minule sa mi taký segedín podaril, že by sa dedo zbláznil od pýchy na svoju vnučku!

Objímam vás a príjemné spomínanie prajem. Nech je viac krásne ako smutné. ♥️ Inak... pozerať sa na tých troch fafrnkov, ktorým som dala život je tiež dosť médžik. A isto mi dedo gratuluje aj k tomu, že som ich dôkladne naučila všetky tie neslušné pesničky. Oslavujme, že máme veľké duše. To je jasný dôvod na oslavu!

Kiki

Starší blog
Novší blog
Zavrieť (Esc)

PÁČI SA TI ČO ROBÍME?

Ďakujem vám, milí moji. Za podporu, srandu, za to, že vás mám. Už tu mám 11 463 odberateľov, odberateliek a odberatelčiat, ktorým chodia od nás: tajné správy, občas  výnimočná zľava a vedia o novinkách ako prví. Budeme sa tešiť, ak sa do tejto skupiny pridáš. A neboj, nepíšeme často. My sami neznášame newslettre.

VIAC O OCHRANE OSOBNÝCH ÚDAJOV

Age verification

By clicking enter you are verifying that you are old enough to consume alcohol.

Hladať

Pridať do košíka