Milí rodičia predčasniatok... milí moji spolurodičia.
Dnes je Medzinárodný deň predčasne narodených detí... ja len poviem, že naše dcéry Ela a Matilda sa narodili predčasne a už plačem.
Neplačem však od smútku, či ľútosti. No ani od radosti. Je to akási čudná zmes tohto všetkého, čo sme zažili, ktorá tie slzy vytláča von aj po deviatich rokoch. Trauma, strach, úľava, obavy, radosť, bolesť, trpezlivosť, zázraky, posunutie hraníc, vďačnosť, láska... veľa lásky... pozeráte si fotky z dní, kedy sa vaši malí ľudia narodili a nie sú to fotky ňuňkatých mačkacích bábätiek... sú to hadičky a dieťa. Maličké. Ale naše a vaše. Mne sa tie slzy spúšťajú samé od seba, aj keď zacítim nemocničnú dezinfekciu... akože vlastne počas tých covidových mesiacov, kedy sa všetko dezinfikovalo, to bolo fakt náročné. Čo vám poviem, milí predčasniatkoví rodičia, my sme používali tie litre dezinfekcie "before it was cool".
Keď niekomu rozprávam o predčasniatkach, vždy počúvajú, potom mi aj vyhrknú tie slzy, potom ma poľutujú a ja poviem, že to nepotrebujem, že ja som vďačná... ale chcela som povedať to, že túto tému nikdy nedokážem podať tak, aby sa viac týkala aj tých, ktorých sa netýka. Preto som vďačná že mám vás, predčasniatkoví spolurodičia. Zážitky nás rodičov predčasniatok sú neprenosné. Každý máme ten svoj zážitok, no zároveň všetci presne vieme, čo sme zažili. My vieme... obzvlášť, ak sme všetci prežili.
Uvedomila som si, že pôrod predčasniatka trvá oveľa, oveľa dlhšie ako pôrod donoseného človiečika. Kým rodičia si svojich novorodeneckých veľkáčov odnesú domov na tretí deň, my rodíme aj niekoľko týždňov, či mesiacov... kým je náš človiečik pripravený na bežný život, je to ozaj neskutočne dlhý pôrod... Sme rodičia, ktorí nie len prebaľujú, kúpu, či kŕmia (cez sondy v nose), sme rodičia, ktorí sú vysunutým pracoviskom maminho brucha. Naše deti nie sú nedonosené, ako sa často hovorí. My ich rotiž donosíme po tom, ako sa narodia. Niekedy aj prenášame, aby bolo všetko ok.
Neriešime farbu kočíka, bodýčka z biobavlny... my riešime, či bude náš človiečik dýchať, či nebude pípať prístroj, že dýchať prestal, nepindáme, že nás ráno zobudí priskoro, sme vďačný, že sa rána dožil... Sme rodičia, ktorí museli makať o čosi viac, aby svojim malým ľuďom dodali všetko, čo sa nestihlo, kým boli v brušku. Musíme im vynahrádzať ten pocit bezpečia, teplo, špeciálnu lásku a objatia, dotyky.
V tento deň ďakujem všetkým doktorom, doktorkám, sestrám, odborníkom, odborníčkam a všetkým, ktorí zachraňujú najmenších ľudí. S toľkou trpezlivosťou, múdrom a nehou. Ale hovorím si... ja sa chcem dnes poďakovať aj vám, milí spolurodičia predčasniatok. Že ste dokázali byť maximálne odvážnymi, milujúcimi rodičmi i externými maternicami zároveň. Že ste s láskou, pokorou a vierou dokázali zázraky, že ste z tých malých ľudkov bez kúska tuku dokázali vypiplať veľkáčov a veľkáčky. Ďakujem vám za vašu odvahu. Lebo tá nie je samozrejmosťou. A potrebovali sme jej naozaj nekonečne veľa. Asi vás/nás za to nikto neocení... a v puberte už vôbec nie buhaha! Tak len chcem, aby sme takto medzi sebou vedeli, že sa navzájom môžeme obdivovať. Že vás obdivujem.
Božeeeee, ja vieeeem, že rodičovstvo všeobecne nikto neocení a že je to kravina očakávať a áno, najväčším ocenením “toho zážitku” sú tí fafrnkovia, čo už dávno nemajú sondy v nose a vyžierajú tajne kraviny. Ja vieeeem... o to viac sa došľaka trochu hýčkajme navzájom. Lebo je prečo!
Nuž a gratulujem vám milí spolurodičia predčasniatkovského typu, že máte doma bojovníkov a bojovníčky. Naši niekoľkohodinoví, či niekoľkodenní človiečikovia zvládli také obrovské a náročné veci, že sú pre nás navždy najväčšími hrdinami a hrdinkami. To nie je klišé... je to pravda! A byť rodičom takých veľkých a zároveň kedysi najmenších ľudí, je obrovské šťastie. To sa nepodarí hocikomu. Takže vám a nám gratulujem, že ich máte a máme, a že nám môžu byť obrovskou inšpiráciou v momentoch, kedy si zapindáme a budeme mať pocit, že sa niečo nedá... dá!
...mimochdom ja aj tak vravím, že sa narodili predčasne len preto, že sa nás nevedeli dočkať a chceli nás vidieť na vlastné oči, akých majú poprdeli rodičov.
Veľa zdravia všetkým a nikdy nezabúdajme, akí sme makači.
Vaša predčasniatkovská spolurodička
Kristína, mama Matildy a Ely, darkyňa predčasniatkovského mlieka a pyšná ambasádorka www.malicek.sk
Text je môj sťaby prejav, ktorý som čítala na predčasniatkovskom gala večere Purpurové srdce 15.11. 2022