Chceli by sme vám napísať, ako sa máme a čo je u nás nové, čo robíme a ako sa nám darí. Nie, že by sme si mysleli, že vás to zaujíma, ale prosto to chceme napísať, lebo sa potrebujeme vykecať. Teda ja. Kristína.
Máme sa dobre, ďakujeme za neopýtanie. A vy?
Korona nás prepadla znenazdajky. Áno, presne tak ako vás, i keď sa to teda vraj dalo tušiť, že takto príde, ale asi nás málo strašili. Škoda, že sme nevedeli skôr, asi by sme sa nejako pripravili i keď netušíme ako. Takže všetko je tak, ako má byť. Nakoľko som ja, spolušéfka zároveň aj hypochonderka, pravidelné hromadné chodenie do práce sme zatrhli skôr ako to bolo v móde, čiže ešte predtým ako sa začali nosiť rúška. Máme dvoch zamestnancov, takže až také hromadné to nebolo a myslím, že im ani veľmi nevadilo, že sme im to zatrhli.
A tak naši milí namiesto štyroch pracovných dní, trávia v kancelárii dva. Zvyšné dva v home office režime. Aj Baška, aj Rišo. Nastriedačku. Baška robí faktúry, balí objednávky a Riško, náš dvorný disgrafik a grafik pripravuje grafiky a pečie kryty... a vlastne všetci robia všetko. Nemyslím, že im je takto osve otupno. Ja by som náhodou chcela byť trochu sama, ale to sa mi ešte dlho nestane. Baška aj Rišo sú poctiví dodržiavači všetkých hygienických odporúčaní a opatrení, keby neboli, tak im vynadám. Cez videohovor. Starajú sa o našu firmičku, vaše krásy balia vyumývaní, s kuriérom sa neobjímajú (i keď Rišo by isto chcel) a ja verím, že aj po sebe umývajú šáločky, ale to som si nie istá. Je dobré mať Bašku a Riša. Je dobré mať niekoho, na koho sa môžeš spoľahnúť. Ďakujeme vám.
Inak, Baši a Rišo, chceme vám týmto článkom povedať, že odtéraaaaz predlžujeme dobu na výmenu a vrátenie tovaru zo 14 dní na 30 dní. Ak si toto neprečítate, tak to bude blbé. Asi vám to radšej napíšeme aj inam.
My šéfovia, teda môj manžel a ja, sme odišli na chatičku, na ktorej konečne pod zámienkou korony, môžeme tráviť viac času ako inokedy. Inak to bolo hlavne preto, že som predvídavý hypochonder... ale už ma aj strach opustil. Je to taký splnený sen. Kedysi sme sem zaviedli internet (aby sme tu mohli pracovať a aby sme nemuseli byť kvôli práci doma) a už sme ho aj chceli odstrániť, lebo nám prišlo úchylné zavádzať internety do lesa, no teraz sme veľmi vďační. A tak mám home office na ploche 35 metrov štvorcových s troma deťmi a jednou psicou, ktorá sa dnes vyváľala v mŕtvej žabe. Mať home office na takejto jednoizbovej ploche s troma deťmi je… no… ako by som to… zvykli sme si. Napríklad: jedno dieťa spí v kočíku pred chatičkou, dve si kreslia a hádajú sa, ja cvičím jógu online so susedkami z Bratislavy pri zadnici manžela, ktorý má sluchátka v ušoch a pracuje za tým istým stolom, za ktorým si deti kreslia a hádajú sa. Do toho sa meter od môjho dolupozerajúceho psa varí polievka na dva dni, aby sme zajtra nemuseli variť a aby som mohla napísať článok, ktorý je potrebné do zajtra odovzdať. Ak by mi niekto povedal, že budem takto fungovať, buď by som sa mu vysmiala, alebo by som od strachu pred naplnením takéjto hrôzy ušla do hlbokej hory a vydala sa za medveďa. Dnes konštatujem, že sa mi to páči a s manželom spoločne konštatujeme, že si ani nevieme predstaviť, že to skončí. Keď sme to dnes konštatovali, plakala som… dobre nám je.
Pokazila sa nám studňa, a tak počas snahy o home office nosíme vodu z potoka (neverili by ste, ako málo vody človek denne potrebuje!!!), chAlanovi rastú štyri zuby naraz (omg! megaloman!), Matilde jeden vypadáva, do toho som sa rozhodla učiť deti vyšívať, šiť a háčkovať (prečo to robím?!)… ale aj tak nám je dobre a napríklad som o sebe netušila, že dokážem v noci podávať mlieko priamo zo zdroja kažých 30 minút.
Je to teraz v našej firmičke také iné… všetko trochu mešká, všetko trochu dlhšie trvá… všetko sa spomalilo.
Nevymýšľame radšej nič nové, lebo aj s tým málom, čo sme vymysleli sa trochu serinkáme. Tesne tesne pred príchodom respiračného sajrajtu sme vyrobili tričká s nápisom Jemne ma. Je to strašné, ale až včera som si uvedomila, že ten nápis o samej nehe pripomína veľmi škaredú nadávku. To sú strašné náhody. Strašné niečo. Ako keby som podvedoma cítila, že nás všetkých jemne… aj teba, milá matka s home officom, ktorá sa učíš s deťmi doma, aj teba milý oco, ktorý pracuješ z domu a zistil si, že materská nie je dovolenkou a chceš ísť naspäť do práce, aj teba milé dieťa, ktoré nemôžeš ísť von bez tej blbosti na ksichte… Zázrak. Alebo to bolo inak. V každom prípade, keď sme tieto tričká s mojimi krásnymi spoluženami fotili, už bol vírus vo vzduchu a aj sme sa pri zvítaní nebozkávali a neobjímali, no napokon sme všetky skončili v našej posteli… a potom som dva týždne ľutovala toto spontánne láskyplné bláznenie sa… a keď som ani po dvoch týždňoch nekašľala, povedala som si, že to bolo najlepšie rozhodnutie za posledné obdobie… lebo to bola posledná láska s mojimi ženami na veľmi dlhú dobu. Ďakujem vám za to, myslím, že som si vtedy od smiechu aj cvrkla… slzu. Z oka. Naše "Jemne ma tričká" sú teda posledným predkoronovým počinom.
Jemne ma sme dzigli aj na krtyty v mnohých farebných prevedeniach, lebo pocit jebnosti… pardon jemnosti nás sprevádza každodenne častejšie ako kedykoľvek predtým. Takže ak nie tričko, kryt. Krása! A přitom taková blbost!)
Toto bude dlhé a je to o rúškach. Akože nečítajte to. Je to smutný príbeh, potrebovala som to dať von... no a teraz sa dostávame k tomu, že pracovať z lesa a vyrábať nový nečakaný produkt (za nakopnutie ďakujeme víle Lenke Šoóšovej) je... noooo... komplikované. To je horšie ako vzťah na diaľku. Nie len, že nemáš fyzický kontakt, ale ešte aj vznikne stotisíc nedorozumení a pokazení. A tak tu chodíme už mesiac po tej chatičke a snažíme sa... dodať koláčovské rúška. Ja vám nebudem klamať, priveľmi sa nám nedarí. Už prisahámvačku všetci na svete vyrábajú rúška... veď aj my... už mesiac ich vyrábame, ale prosto... aaaach... ťažké to je. Najprv nám Maďarsko zadržalo látky, lebo nevyvážali nič zo 100% bavlny, potom nám konečne poslali!!! Potom ich naša krajčírka nastrihala, medzitým sme si prešli všetkými strihmi, posielala nám kuriérom ukážky... napokon sme sa zhodli, že ten obyčajný rúškostrih zrejme nebude blbosť, nakoľko sa taký vyrába už roky a rozhodli sme sa nešpekulovať... všetko som vymerala, vymysela, nakreslila, dokonca som poslala mail so zadaním na tlač, čo je pre mňa heroický a ojedinelý výkon, som sa totižto musela sústrediť asi dve hodiny vkuse, a to ja neviem. V deň, kedy sa išlo tlačiť som zhysterčila, lebo pán šéf zvaný manžel to neprekontroloval a ja nechcem byť zodpovedná za prúser... tak znova merania, zadania... super, Riška z toho neporazilo, žije... teda včera ešte žil, dnes sme s ním nevolali... naša fotografka Alex s našou Veve - instagramorobičkou a susedou zároveň pripravené na fotenie (v rúškach samozrejme, keď sa idú fotiť rúška, že áno), aby všetko bolo čím skôr... a keď prišlo konečne k tlači, vystrihnutá látka na rúška sa zgrcla poondila doondila oné izé kaput. Ani napojenie na respirátor by ju nezachránilo. A tak sme zistili, že nám poslali úplne inú látku, ako sme cheli, tlač odhalila, že sa nejednalo o 100% bavlnu... nuž, toto z Liptova do Bratislavy fakt neomakáš... takže už dnes ste mohli mať naše rúška, ktoré chceme pridávať ako zdravotný podarúnok k nákupu... ale hold... zemreli. Ej, ale naša krajčírka našla inú látku a po nociach ju strihala... ak ju picne, tak ma picne. Nie látku. Krajčírku. Teda mňa. No chápete. Tak dnes išli znova do tlače... ale tiež to nebolo ončo, lebo boli ešte vlhké z predpierania, a tak ich náš trpezlivý tlačiar Tomáš musel zase sušiť a my sme sa už hanbili jak svine... ešte dobre, že sa nosia rúška a nevidieť zahanbenú tvár. Ak toto čítate až sem, ste ozaj statoční, mňa by to nebavilo... už to písanie ma nebaví. Áno, je to príliš dlhý príbeh. Tiež by sme boli všetci šťastnejší, keby to bol kratší príbeh. Aj náš tlačiar Tomáš, ktorý išiel zbytočne do roboty, aj naše deti, ktoré majú jemne nervóznych rodičov... kvôli RÚŠKAM!!!! Každý de*il už má rúška!!!! Každý na svete vyrába rúška!!!! ...okrem nás. Taká je pravda o našej šikovnosti... ale už je to na dobrej ceste... už desiatykrát je to na dobrej ceste... My sme už trochu rezignovaní a dokonca by som rada povedala, že nás už nič neprekvapí... ale po toľkých prekvapeniach už takéto konštatovania vytvárať nebudem.
Budeme mať rúška... Snáď budú krásne a potešia vás. Nás potešia, ak budú konečne existovať. Ja to budem nosiť aj na spanie či pri umývaní zubov, prisahámfakt! To budú najkomplikovanejšie rúška v celom pandemickom svete! Ale sme super, že sa nevzdávame. Včera, či kedy (pletú sa mi dni) som to pánovi manželovi naznačovala, keď sa vzdával. (Peco, toto nevymaž!!!!)
Chcecme totiž, aby ste sa chránili radi a aj so štipkou humoru. My vám totiž veľmi ďakujeme... každému z vás, kto si aj v karanténnom období od nás niečo kúpil a kúpi. Vždy si veľmi vážime, keď nám cinkne na telefóne správa, že ste si niečo kúpili, hromadne tu na Liptove zapištíme od radosti. Nie len, že nám robí radosť, že vy budete mať radosť, ale úprimne nám robí radosť aj to, že naša snaha a práca funguje. V tejto čudnej dobe si to vážime o čosi viac. Že podporujete nás lokálnych, že kupujete to, čo pre nás nie je len ďalšia vec, ale kus našej duše i nervov. Že nás podporujete, keď sa aj sami cítite nepodporení a trochu tápajúci v tom, čo nás vlastne čaká. Najradšej by sme vás za každý objednávkový cink vyobjímali... samozrejme na vzdialenosť 4,5 metra v rúšku a rukaviciach. Veľmi veľmi si to vážime.
Veríme, že stále máme čuch na nápady, ktoré sa vám budú páčiť a rozhodne nestrácame chuť so všetkým pokračovať. Čítali sme, že ak stratíte čuch a a chuť, je možné, že ten vírus lapil aj vás. Tá prvá veta tohto odstavca je jasným dôkazom, že sme OK. A vďakabohu môžeme robiť, čo nás baví.
Jediné, čoho sa trochu bojíme je, že sa s tými rúškami zaseky niečo stane a tiež toho, že si naše deti budú priať pandémiu na Vianoce... lebo byť naše dzecko je aktuálne najlepšie, čo sa môže malému človeku stať (ak nerátame PMS matky a pracovný diskomfort macocha, či smrad psice... no a rúšok...). Za pár dní budú aj žubrienky... obávam sa, že ich budeme chovať... nah, kdyby bylo nejhuř, budeme predávať žaby.
Pred pár dňami som čítala článok, že nikto vlastne netuší, čo sa bude diať a ako bude vírus postupovať/nepostupovať, nevie sa, ako sa bude vyvíjať situácia. Vraj je dosť možné, že rúška takto budeme nosiť ešte o rok. Apoň v tomto nám Covidko praje a na rúška máme preto čaaaaas. Skrátka naše prvenstvo bude v tom, že budeme poslední. Bájo!
Buďte zdraví, prosím vás. Naše krásy noste hlavne do prírody, skúste objednávať tak, aby ste s kuriérom nemuseli riešiť dobierku, čiže zaplaťte vopred, stretnite čo najmenej ľudí a nechajte si vaše/naše tričká a kryty ľudia obdivovať z diaľky. Umývajte si ruky, noste rúška. Aktuálne pokojne od inej značky :) Nenavštevujte starých ľudí a čítajte knihy. To vás neprosím, to vám normálne prikazujem, ako len matka vie. Lebo inak nebude rozprávka. A nezabudnite: JE TO LEN OBDOBIE a každý, koho stretnete sa na vás spoza toho rúška usmieva. Fakt. Som si úplne istá.
Držte sa!
Kristína a Peco... a chAlan a Ela a Matilda a Sponka a žaby.
PS: A ďakujeme ešte raz, že môžeme byť... pre vás.