Predstavte si takúto bežnú situáciu: Máte chrípku, ste chorí. Bolí vás celé telo, ste unavení. Zastavíte sa v lekárni a kúpite si lieky, vďaka ktorým sa vám uľaví, k tomu čaj a také tie bežné veci, ktoré vás sajrajtu zbavia. Ak chrípka neprechádza, navštívite bez okolkov lekára, ktorý vás vyšetrí, poradí, ako ďalej, prípadne predpíše lieky. Ležíte doma, oddychujete, rodina vám donesie silný vývar. Zavoláte kamarátom, do práce, že nemôžete prísť, a je to úplne bežné.
Viete, že keď urobíte základné protichrípkové opatrenia, tak sa z toho skôr či neskôr dostanete. Jasné, chce to čas. Cestu k vyliečeniu neurýchlite. Viete, že ak by ste fungovali s chrípkou ako počas bežných dní, mohlo by sa to zhoršiť a skončiť horšou pliagou. Bežná vec, žiadna hanba.
A teraz si predstavte takúto bežnú situáciu. Bolí vás celé telo a ste unavení, je vám smutno, napadajú vám tie najhororovejšie veci, nevládzete robiť tie bežné, trýznite sa myšlienkami, a pritom to vlastne nerobíte vy a nedá sa s tým prestať. Bolí vás celý človek aj na miestach, na ktoré ibáč nezaberá. Volá sa to najčastejšie depresia. Odhodláte sa o tom niekomu povedať, zoberie vás na vývar, potľapká po ramene a povie, že to bude dobré. Tretí raz vám ten vývar zase donesie, no vy ste už taký „prechrípkovaný“, že sa dajme tomu pohádate a je vám vykričané, že ste „chorý človek“.
A tak máte po čase pocit, že každého otravujete a že vlastne nemáte právo sa takto ľutovať. „Neblázni, veď máš všetko! Zdravú rodinu, dobrú prácu.“ A vám je z toho už úplne naprd, pretože viete, že to je pravda, a napriek tomu neviete svoje zúfalstvo zastaviť. Ešte tak trikrát vám donesú vývar, ale potom už nie, pretože skrátka „to, ako sa správate, už nie je normálne“. A vy to viete, ale neviete, čo s tým, a bez vývaru je to ešte horšie. „Ja už neviem, ako ti mám pomôcť!“ Ľudia, čo ich ľúbite, sú v koncoch. Všetci ste v koncoch a teraz čo?
Ak ste nikdy nič takéto nezažili, gratulujem. Ak vám nikdy v živote, ani pri sekundovom záchveve príšernej sebaľútosti nenapadlo, že tu už skrátka nechcete byť, gratulujem.
Ak ste tí, ktorým už nikto nenosí napriek chorobe vývar, chcem vám povedať, že aj toto je „len chrípka“. Dlhšia, náročnejšia, ale nemusí sa skončiť smrteľným zápalom pľúc. Táto téma je jeden šialený eintopf plný všetkého, čo nájdete v supermarkete. Tu mám priestor len na malú bujónovú kocku, no možno aj tá pomôže, aby ste pátrali po receptoch.
Je bežné mať depresiu. Je to normálna choroba. Je normálne požiadať o pomoc a hovoriť o tom, reagovať na ňu ako na chrípku. Liečiť sa. Čo? Že vám doktor nevyhovuje? Je ich veľa. Hľadajte. Niekedy to vyjde na štvrtýkrát. Že či vám isto pomôže, ak predpíše lieky? Neviem, ale mám prirovnanie: Ležíte na antukovej bežeckej dráhe, na ktorej sú prekážky. Nevládzete nič. Pohnúť sa, vstať. Lieky či odborník vám môžu pomôcť vstať na nohy, ale bežať a preskakovať prekážky už musíte sami (s pravidelnými terapiami). Ale verte, že už to samotné postavenie sa vám dodá toľko odvahy, sily, že sa vám svojím spôsobom uľaví. A poviete si, prečo som tam tak dlho ležal, veď som mohol bežať dávno!
Bože, čo som na hlavu? Asi trochu ste.
Text: © Kristína Tormová, 2018
Článok bol napísaný pre Denník N