Milujem svadby. Hlavne teda tie cudzie. Milujem si to celé prežiť, pri obradoch revem, organizujem hádzanie ryže a milujem vytvárať svadobné oznámenia. Najradšej by som mala na každej svadbe príhovor a chvíľami som mala vo svojom mladom naivnom živote sen, že budem svadby organizovať.
A potom som sa vydala. A rozviedla. A už som veľká. Hop čipčibiribi.
Sranda, ako to vlastne s tými svadbami (ne)funguje. Akože priznajme si. Každá z nás túžila ako malá, či väčšia, či dokonca ešte najväčšia, že si raz oblečie svadobné šaty a hybaj ho romantická kvetinkova srdiečková svadba. Príde princ sa bielom koni, bude nás ctiť, milovať, blablabla a blablabla. Ňuňuňu chrum chrum.
Prečo sa už na základnej škole neučí o tom, že vzťah nie je to, čo mala v závere rozprávky Popoluška, Snehulienka a im podobné? Prečo nevzniklo pokračovanie týchto rozprávok o tom, že síce to bola láska na prvý pohľad, no potom Popoluška a princ zistili, že vlastne nemajú spoločné záujmy, že Snehulienkinmu princovi začalo vadiť, že sa rozpráva so zvieratkami v lese a spieva vtáčikom a vo vypätých vzťahových situáciách jej začal vyhadzovať na oči, že žila so siedmymi malými mužmi. Prečo nám nikdy nikto nepovedal, že žili šťastne až kým nepomreli je tak trošku blud, pokiaľ teda nemali nejakú magickú brutálnu párovú terapeutku. Prečo sme si vždy mysleli, že je to také ízi-pízi. Že sa zamiluješ, potom túžiš, aby ťa dotyčný požiadal o ruku, potom bude krásna svadba a potom budete mať deti a budete chodiť na dovolenky a potom spolu zomriete ako tí dvaja krásni starí ľudia v Titanicu, čo sa pri jeho potápaní svorne držali za ruky. Aha, to bol vlastne len film. Prečo už na základke nemáme v rozvrhu predmet s názvom: Fungovanie vo vzťahoch.
Naraz si veľká a zistíš, že ľudia sú spolu kvôli deťom, kvôli tomu, že ani jeden z nich nemá na to, aby sa odsťahoval zo spoločného hniezdočka nenávisti…ee pardón, lásky a išiel do podnájmu. Naraz si veľká zistíš, že tvoj prvý rozchod bol úplná blbosť. Rozišli sme sa, lebo často meškal. Rozišli sme sa, lebo nedával dolu záchodovú dosku. Rozišli sme sa, lebo mal milenky - to bol napríklad správny rozchod buhahaha. Rozišli sme sa, lebo zabúdal na moje narodeniny a na Valentína mi nič nedaroval…Rozviedli sme sa, lebo nechával po zemi ponožky. V zápisnici je to uvedené ako nezlúčiteľne rozdielne pohľady na život.
Je skvelé byť staršia ako Snehulienka a Popoluška, čo v našom veku nie je až taký problém. Je skvelé vedieť, že svadba nie je o tom, že musíš mať ryžu ešte týždeň v gaťkách, aute a vlasoch, lebo inak nebudeš mať sťastie. Je skvelé vedieť, že ženích môže vidieť pred obradom nevestu v šatách, lebo o tom to nie je. Je skvelé vedieť, že si ju má vidieť za každých okolností a hlavne si ju má pozrieť poriadne, dôkladne a zodpovedne predtým, než jej nasľubude hory doly. A opačne.
Je skvelé byť dospelou. Je skvelé chodiť na svadby dospelých ľudí, počas ktorých nejde o to, že si dievčinka splnila sen o textilnej torte vo forme svadobných šiat, závoji a francúzskej manikúre na geláčoch. Je skvelé chodiť na svadby dospelých ľudí, ktorí vedia, že zdvihnutá doska je prd oproti iným problémom a skúškam, ktoré ich čakajú. Pozerať sa na dvoch ľudí, ktorí majú svadbu hoc aj len za prítomnosti svedkov, no majú svadbu takú, akú chceli a nie tekú ako chcela matka ženícha. Je skvelé vedieť o predmanželskej zmluve a vylúčeniu bezpodielového vlastníctva. Aaaa už si cynická, Farkašová, už si cynická! Čo to tu vypisuješ?! Priznaj sa, že si na Pintereste tajne ukladáš svadbové inšpirácie! Priznaj sa.
Sranda, ako to s tými svadbami (ne)funguje. Sranda, koľko škaredých posvadobných príbehov poznáme, sledujeme. Sranda, že sa ľudia boja zobrať, len preto, že sa boja, že sa potom budú musieť rozvádzať. Sranda, ako sa huckajú ženíchovia slovami “si skončil, už si pod papučou”. Sranda, ako tomu niektorí naozaj uveria. Sranda...
Sranda, že to nie je smiešne.
Tak len toľko tieto úvahy svadobné. Ak túžite po požiadaní o ruku, ak to považujete za najdôležitejší moment vo svojom živote... chápem. Ale chcem len povedať, že ten prstienok na vašej paprčke je začiatkom brutálnej makačky. Že ten najdôležitejší moment vo vašom živote je prd oproti tomu, čo vás čaká.
Tak si to užite naplno. S láskou, trpezlivosťou a tonami humoru. Nech vám ryža šťastie prináša.
Text: © Kristína Tormová, 2018
Článok bol napísaný pre magazín EMMA