Šestonedelie

ŠESTONEDELIE na rovinu podľa mňa z knihy ©Budem Mama

Mimochodom...toto je najserióznejšiačasť mojej knižky... to máte tak. Písané so serióznym hormónom v tele a malým človiečikom na prsníku. 

Ahoj, milá užMAMA! Si mama! Dobrá haluz, však? Normálne si mama a máš malého človiečika. Hmatateľného, voňavého, skrátka, naozajstného! Vitaj vo svojej novej úlohe, ktorej sa už nikdy nezbavíš. Znie to ako vyhrážka, ale, chvalabohu za to, že sa jej nezbavíš. Je to najvác. Povedzme si otvorene. Jasné, že už si zažila aj príjemnejšie veci ako pôrod aj menej náročné ako pôrod. Ale keď si už ten pôrod absolvovala, tak si toho človiečika nechaj. Necháš, však? Vedela som. Je to taká malá porodená droga. Zázrak. 

No áno, áno, hovorila som, že bondingom sa nič nekončí. Všetko sa ešte len začína. Začína sa niekoľko desaťročí mamovania. Ale ešte predtým, ako dostane tvoj človiečik prvé pokarhanie riaditeľom školy, prichádza niečo celkom výnimočné. Niečo, o čom sa často nehovorí, niečo, čo sa v debatách len tak preletí, niečo, čomu sa neprikladá váha. Volá sa to šestonedelie.

Na úvod si pomôžem Wikipédiou: Šestonedelie alebo puerperium (staršie puerpérium; lat. puerperium) je šesť- až osemtýždňové obdobie u žien bezprostredne po pôrode dieťaťa, pri ktorom sa navracajú anatomické a fyziologické zmeny jej tela do normálneho stavu pred tehotenstvom (regenerácia ženského organizmu po pôrode).

Otázne je, nakoľko bola mama pred otehotnením normálna a či sa vôbec je kam vrátiť. Ja som veľmi normálna nebola, napriek tomu sa vraciam a opäť spoznávam samu seba. Nielen psychicky, ale aj fyzicky, zisťujem, že mám všetky časti tela, ktoré som pre veľké brucho dlho nevidela. Šestonedelie je hormonálno-fyzicko-psychická haluz. Úplne iná haluz ako tehotenstvo. Je to úplne iný druh jízdy, bejbe. A naším veľkým šťastím a úľavou je, že netrvá 600 nedieľ. Je to šťastie nielen pre nás matky, ale aj pre okolie, a dovolím si povedať, že aj pre celý svet a vesmír. Nejeden mimozemšťan si vydýchol, keď zistil, že šestonedelie napriek svojmu mätúcemu názvu trvá len šesť nedieľ. Niekedy aj šesť pondelkov. V mojom prípade šesť utorkov, lebo som rodila v utorok. Počula som, že po cisaráku aj osem, ale to mi je už dosť jedno, lebo s istotou konštatujem, že sa to všetko lepší a lepší a že sa naozaj vraciam k svojmu pôvodnému ja. Iba mám väčšie prsia, pár kíl navyše, menej spím, žeriem sladkosti a mám doma malého človiečika. Inak celá ja!

 

Po pôrode 

Poďme pekne po poriadku. Pekne od popôrodných zážitkov. Pôrod ženu dosť dogabe. Teda neviem, ako sa cítiš po pôrode ty, ale ak vyslovene výborne, gratulujem. Lebo po cisaráku je to dosť opušťák. Dnes je nedeľa a v utorok sa mi končí šestoutorie a môj spomienkový optimizmus už dosahuje vrchol. Mám pocit, že to všetko, čo som zažila pred necelými šiestimi týždňami, bola brnkačka. Ale keď som ležala na posteli v pôrodnici, bola som dosť mimo. Hovorím doktorovi: „Nepamätám sa, že by to až takto bolelo!“ 

„Druhýkrát to bolí viac,“ hovorí doktor a ja som fakt rada, že mi to nepovedal pred ľúbeznou chvíľou s mojím Dobrodruhom, lebo inak by žiadna ľúbezná chvíľa nebola. A to by ma dosť štvalo, lebo by som prišla o možnosť byť trojmama. 

Šestonedelie sa začína hneď po pôrode. Vraví sa, že keď porodíš placentu. V mojom prípade ju porodili za mňa. Inak škoda, že som na to zabudla, lebo som ju chcela vidieť a poďakovať jej. (Aj by som si povedala, nevadí, veď nabudúce, ale obávam sa, že žiadne nebudúce nebude. Teda obávala by som sa skôr, keby ešte nejaké nabudúce bolo, lebo fakt je nás veľa.) Šestonedelie sa teda začalo bez môjho vedomia. Asi zošitím brucha. Začiatok šestonedelia je peklo, lebo stav po cisaráku je peklo. Áno, hovorím to na rovinu. Keď ti začnú odznievať zázraky proti bolesti, zažívaš niečo vskutku unikátne. Velebím možnosť dostávať počas štyridsiatich ôsmich hodín po zákroku epidurál. Bez neho by som asi skapala. Opustila by som sa a skapala. Okej, neskapala, ale rada preháňam. Vďaka epidurálu som mala nielen menšie boľačky, ale mohla som mať nášho chAlanka nonstop pri sebe a to je možnosť a krása, ktorá nemá konkurenciu. Ticho si tam v pôrodnici ochkáš, prikladáš človiečika k prsku a príde sestrička, že ťa ide umyť. Ako umyť???? To sú krásy šestonedelia: Podloží pod teba lavórik a pišulku a rodidielka ti obmýva vodou priamo na posteli v ľahu. A ty si hovoríš, ou fakt! Toto je fakt dream job! Ľutujem tú pani sestričku a začínam byť obdivovateľkou. Aj sa jej trochu ospravedlním, že to musí robiť, hoci ma to umývanie šokuje oveľa menej ako prvýkrát. 

Krásy šestonedelia pokračujú po dvanástich hodinách od toho, ako sa žena stane mamou. Aby sa rozhýbala, ide sa prvýkrát po operácii postaviť. Príde sestrička, ktorú si tak obľúbila, a povie: „Ideme vstať. A ty, že si robí srandu. Ale ona si ju nerobí. Vstávanie po cisaráku by mala byť atrakcia na nejakom adrenalínovom festivale nevídaných zážitkov. Keď som vstávala po svojom prvom cisaráku, bolo to až po dvadsiatich štyroch hodinách. Skôr som to skrátka nedala. A to som ani nevedela, do čoho idem. Teraz som vedela. Človek by očakával, že sa rozhodnem navždy ležať, ale naopak. Potrebovala som vstať, aby som to mala čím skôr za sebou. Keďže tentoraz neboli moje deti v inkubátore, ale v mojej posteli, potrebovala som čo najviac sily. Mimochodom, je neuveriteľné, ako tie hormóny či láska, či čo to je, dokonale fungujú! Keď boli po mojom prvom pôrode dievky ďaleko odo mňa, niekde v krabičkách a na hadičkách, nemala som veľa motivácie vstať. Cítila som sa ako vyfučaná nafukovačka a voľajaká oťapená a dogabaná. Teraz som sa síce takisto cítila ako vyfučaná nafukovačka aj som tak trochu vyzerala, no mentálne som bola odhodlaná zachrániť svet a ovaliť každú sestričku, ktorá by sa mi čo i len na chvíľu pokúšala zobrať chAlanka. Preto som vstať potrebovala. Aby som sa o chAlanka mohla plnohodnotne starať. Normálne vlčica, ktorá urobí všetko pre to, aby sa jej mláďa malo dobre, aby sa oň postarala. Už chápem ten bonding a všetko. Skrátka, matke prítomnosť nového človiečika dodá toľko sily, že sa zotaví asi stonásobne rýchlejšie než bez človiečika. Človiečik je najlepšie anestetikum, antidepresívum, káva a vyprošťovák zároveň. Haluz. 

A tak odhodlane kukám na Chalanka a hovorím tej obľúbenej sestričke, pred ktorou už nemám žiadne tajomstvá, že poďme na to. Vopred ju upozorňujem, že keď som pred šiestimi rokmi takto vstávala, sestrička ma nenávidela, lebo som bola padavka. Dávala mi to patrične najavo a nebolo to príjemné. Navyše mi pri vstávaní vyrazilo dych, lebo mi všetky vnútornosti, ktoré boli pre obrie brucho posunuté až niekde v krku, sadli na pôvodné miesto. Treba povedať, že v tomto smere (nadol) sa za tých šesť rokov nič nezmenilo. Zase som nevedela nabrať dych, iba som pri tom už nemala pocit, že umieram, lebo som vedela, že je to v poriadku. Vstala som. Vyskočila som ako taká srnka! Srandujem. 

Zúbožená vyfučaná nafukovačka s čudným bruchom, držiaca si sáčik s močom, ktorý má napojený priamo na cikacie zariadenie. Blednúca pod tlakom bolesti a padajúcich vnútorností, ktoré tam asi hrali tetris. Lapajúca dych, schopná odpadnúť či rovno aj umrieť, keby na posteli neležal ten malý človek, ktorého tak poctivo vytvárala vo svojom bruchu. Do toho zo mňa kadečo vytekalo. Hovorí sa tomu, že sa žena čistí, a podľa toho, čo a koľko sa z nej leje, musela byť poriadne zašpinená. V každom prípade je zaujímavé si po takom dlhom období spomenúť, že existujú vložky a že žena krváca z intímnych partií. Človek by aj zabudol… rád. Buhaha. Nuž, ale aspoň žena matka rýchlo pochopí, prečo ju v izbe pri posteli čakali tie podložky a obrovitánske vložky, ktoré by mohla Šebestová pokojne nosiť namiesto mašle na hlave. 

Také sú začiatky materstva, taký je štart šestonedelia. Áno. Žena sa ocitá v situácii, keď sa jej posúva prah bolesti niekam do vesmíru, keď sa stiera všetka hanba a dovtedajšie hranice intimity. Nevadí. Je to prirodzené, zažili to všetky matky a netreba to tabuizovať, lebo z toho budú Novomamy zbytočne traumatizované. Takto to je a hotovo. No a? 

Keď matke vyberú vývod na moč, musí začať chodiť na záchod. Chodiť je silné slovo. Musí sa pokúsiť akokoľvek sa presunúť na záchod. Dovtedy len ležkala s dlhou plastovou trubičkou pôvodne určenou na infúzky a cuckala vodičku, čo mala položenú na nočnom stolíku. Teraz cucká menej, lebo nechce chodiť na záchod. Čo na záchod?! Vôbec nechce chodiť. Hovorila som vám už o zavinovaní maternice? Čo to je? No to sa deje vtedy, keď sa maternica sťahuje na svoju pôvodnú veľkosť. Áno, z medicinbalu sa zmenšuje na veľkosť hrušky a, áno, cítiť to. Nie, nie je to príjemné. Keby to bolo príjemné, ženy by chodili na pobyty, kde by im nafukovali maternicu a potom by si týždeň s drinkom v ruke užívali, ako sa im scvrkáva. Počuli ste už o takom príjemnom pobyte? Ani ja nie. 

Novomame povedia, že jesť môže až neviem kedy. Že sa najprv potrebuje vyprdkať. A tak žena matka čaká, kým si konečne prdne. Je to dôkaz, že črevá, ktoré sa počas pôrodu poposúvali, povyberali a odsunuli na druhú koľaj, začali znova fungovať. Taký prd vie byť pre Novomamu veľká radosť. Nasledujúce dni už môže aj jesť. Najprv kašovitú stravu, ktorá v nemocnici pôsobí ešte hrozivejšie než tá tuhá. Lenže predstava toho, že žena matka bude musieť utekať na veľkú, je hrozivejšia ako ten vanilkový puding z nemocničnej kuchyne. No áno. Kakať po pôrode je veda. A to nechcem vedieť, čo je to kakať po prirodzenom pôrode. Pomooooc! Záchranou sú zvyčajne glycerínové čapíky, ktoré sú príjemným spolukakacím partnerom v nahovno chvíľach. Povedzme si otvorene, Novomama sa bojí jesť. Lebo sa bojí kakať. Lebo aj Novomama vie, že tieto dve veci sú v tele prepojené… Ale keď ide o keksíky, nanuky a iné blbosti gastronomického typu, z Novomamy strach odpadáva. Zázrak! Heuréka!

Hej, a namiesto tehotenského brucha majú Novomamy čudnú mimozemskú hmotu. To isto stojí za zmienku. Čistá haluz. Šialenstvo, čo ženské telo dokáže! V tom bruchu, kde je teraz tak veľa kože, bol normálny človek! Odpadnem!

Toto sú tie fyzické krásy popôrodného života. Nuž, ale bolo by škoda obísť psychické krásy, ktorých šestonedelie prináša neúrekom. Že hovor za seba? Veď hovorím. Takže ja som mala počas tohto šestonedelia celkom kvalitné úzkostné panické atačíky. Napríklad ma z ničoho nič prepadla panika, že sa mi zapálil ten katéter medzi stavcami, cez ktorý mi napichávali epidurál. Normálne ma to miesto začalo bolieť aj napriek tomu, že dve doktorky zápal vylúčili. Skrátka, bolelo to, aj keď to asi nebolelo naozaj a ja som vedela, že do rána mi odtiaľ bude isto vytekať hnis a budem musieť brať antibiotiká. Plakala som a prosila, aby mi katéter vytiahli, ale nemohli, lebo mi predtým pichli injekciu na riedenie krvi a po nej sa katéter vyťahovať nemôže. Pekelná noc! Panika sa skončila v momente, keď mi doktorka povedala, že mi to o šiestej ráno vytiahnu. V tom momente mi nič nebolo, prestalo to bolieť a ja som pritúlená k svojho človiečikovi zaspala. Skutočne neviem, čo za halucinogénne hríbiky dávajú do toho vanilkového pudingu z nemocničnej kuchyne, ale šliapu báječne. Potom ma asi tri týždne držala panika z toho, že chAlanko spadne. Že odkiaľ? Odvšadiaľ, vždy, každému a určite. Skrátka, mala som paniku z toho, že spadne. Priznávam, aj teraz ma táto debilná predstava občas prepadne. Je to fakt hnusné. Ale verím, že to je len obdobie. Že to je len šestonedelie a že sa spamätám.

Zatiaľ dobré, nie? Myslím šestonedelie. Toto proste chceš! Zabudla som napísať, že napriek všetkým haluziam, keď sa v noci budíte na šialené bolesti, keď vás od bolesti oblieva pot, každá dávka epidurálu je vykúpením a je ti fakt jedno, že ti niekto dáva do tela nejakú chémiu… Aj napriek týmto haluziam je Novomame čudne dobre. Naraz je s ňou človiečik. Normálne malá bezbranná bytosť, ktorá Novomamu neskutočne potrebuje. Človiečatko najvoňavejšie a najnežnejšie a nepredpokladám, že by to nejaká Novomama chcela odvolať a zrušiť. Určite si žiadna nemyslí, že by to všetko za to dieťa nestálo. Proste stálo. A hlavne: JE TO LEN OBDOBIE. Všetko raz prejde a prídu ďalšie a ďalšie obdobia. Materstvo je jedno velikánske obdobie s nekonečným množstvom malých období, ktoré rozhodne nemajú obdobu. 

 

Človiečik

A o tom to je. Šestonedelie je obdobie, keď sa dejú čudné veci. Mnohé Novomamy prekvapí, že ich život už nie je, ako by som to výstižne pomenovala, že ich život už nie je ich životom. (Veta hodná majstra!) Ich život už nikdy nebude ich život. (Ďalšia veta hodná majstra!) No nebudem vám klamať. Nie, nebudete mať čas prečítať si knižku, pozrieť si film, tobôž nie v kine, nebudete si robiť manikúru každý deň, o fúkanej ani nehovorím. Trikrát si rozmyslíte, či sa pustíte do vyprážania fašírok v trojobale alebo si radšej uvaríte kuře na paprice zo sáčku. Budete smrdieť od mlieka, občas aj potom (akože nie po tom, ale potom) a občas aj po kakanici (nie vašej). Nebudete si robiť, čo chcete, budete robiť všetko len pre to, aby bol váš človiečik spokojný. Lebo keď bude dobre jemu, bude dobre aj vám. Funguje to aj opačne: Šťastná matka, šťastné dieťa. Ale len čiastočne. Skrátka, nemôžete od človiečika čakať, že nebude revať a že bude vykrikovať od radosti, keď si budete hodinu spokojne depilovať nohy. Lebo depilácia nôh bolí menej ako bradavky počas ich ranej dojčiacej kariéry. 

Neviem, čo je to za záhadu, no len čo si chcem ľahnúť a na chvíľu si spolu s človiečikom pospať alebo nedajbože otvorím počítač, že trošku popracujem, v tom momente sa človiečik zobudí. Už miliónkrát som sa rozplakala preto, lebo som nemohla robiť ani len vtedy, keď spí, nemôžem robiť, čo chcem, lebo aj keď spí, tak vlastne nespí. Je to nevídané. Nie, váš život už nie je len o vás a najbližšie roky ani nebude. Je to depka. Fakt je. Ale má v sebe čaro, ktoré taká depka bez dieťaťa nemá. Prisahám. Ja som depky bez dieťaťa mala. Toto je oproti nim naozaj krásna depka. Až taká krásna, že to depka vlastne ani nie je. No vidíte? A tento myšlienkový pochod sa v skratke odohráva v Novomaminej hlavičke. Čistá haluz. 

Skrátka, fakt, že máte človiečika, je nezvratný. „Kokooos, toto som si urobila, a ty kokoooos, ja som nevedela, že to takto stále bude. Myslela som si, že je to len haluz, taký hop-čip-čibiribi zážitoček, a ono je to naraz niekoľkoročná práca na plný úväzok. Verte či neverte… nech vás šokantnosť tohto raného obdobia neodrádza, prisahám, že nič krajšie ste za celý svoj život nezažili a asi ani nezažijete. 

Prvé týždne sú úplná haluz. Malý človiečik ešte ani nič poriadne nevníma, len spí a je a aj to jedenie a spanie sú komplikovanejšie, ako jedenia a spania bežne bývajú. Novomama nerobí nič iné, len kŕmi a uspáva, nedajbože ešte odsáva, potom utiera grcky a perie. Človiečik ju pritom ani nevidí, lebo v začiatkoch vidí človiečik len nejaké hmlovité čiernobiele oné a izé. Neusmeje sa, nezareaguje, neodpovie, iba plače. Novomama netuší, prečo človiečik plače, a kým sa to naučí, kým človiečika, ktorý má Novomamu úplne v paži, ako-tak pochopí, prejde skutočne dobrých šesť týždňov. Nevieš, čo máš robiť, čo sa deje, či je deň alebo noc. Novému človiečikovi je úplne jedno, či je deň alebo noc. Tak ako tebe bolo úplne jedno, či je deň alebo noc, keď si chodila na výške žúrovať. Je psychicky náročné tráviť celé dni s človekom, ktorý niečo chce, ale nevie čo, a ty absolútne netušíš, čo máš robiť. Čistá beznádej. Ale potom sa naňho zadívaš a od lásky nevieš zaspať. Keď konečne zaspíš, človiečik sa zobudí. A potom ho zase uspávaš ako besná a vlastne celé dni len uspávaš a uspávaš a náhodou spí dlhšie naposledy, začneš mať haluze a chodíš sa pozerať, či dýcha! Potom už aj chceš, aby sa zobudil, lebo je taký krásny, lenže keď sa zobudí, o chvíľu ho zase uspávaš. 

A že ako sa uspáva? Že ako to robiť najlepšie? Máte teraz na mysli moje prvé, druhé či tretie dieťa? A uspávanie včera, predvčerom či dnes? Lebo neviem. Kto nájde univerzálny návod, toho vyhlásia za svätého a bude najbohatším človekom na svete aj v priľahlom vesmíre! A hlavne mi hneď pošlite jeho telefónne číslo, prosím!

Nie, nie je to horší život než pred človiečikom. Len to tak spočiatku pôsobí! Je to len iný život. (Medzi nami, pre mňa jednoznačne lepší, plnší a krajší.) Ale to Novomama v šestonedelí ešte nemá ako vedieť, lebo je skrátka zaskočená. Je to pochopiteľné. No nebuď zaskočená, že z teba naraz vyliezlo dieťa, v prsiach sa ti tvorí mlieko, bradavky majú funkciu dudla, nespíš, keď chceš, ak vôbec spíš… Je to šialená zmena. Obyčajné fajné žieňa pochopiteľne ostane zaskočené. Mňa by zaskočilo, keby vás to nezaskočilo. Ja som zaskočená, aj keď to zažívam druhýkrát. 

Chvíľu to trvá, ale zohráte sa. Fakt. Lebo si superžena a pochopíš, že aj to neustále nariekanie sa raz skončí. Prečo plačeeee? Lebo nevie rozprávať. Ani buchnúť dverami, keď ho niečo naštve. To si necháva až na obdobie puberty. Ako utíšiť človiečika? Hocijako! S láskou a božou trpezlivosťou. Ak neprestane plakať do stužkovej, videla by som v plači problém. Ale on fakt furt plače! No, ľúb ho a raz prestane. Všetky deti plačú. A popritom aj ich matky. Buhahaha! Je to normálne. 

 

Pani z psychiatrie

Konečne sa začalo o šestonedelí viac hovoriť. Konečne sa hovorí o baby blues a konečne sa hovorí o tom, že o tom treba hovoriť, aby sme sa vyvarovali popôrodným depresií. Tých som sa strašne bála. Chvalabohu a vďakabohu, nedostavili sa. Ale všetky tie pocity, hormóny a novou situáciou dogabaná psychika sú samy osebe zážitkom hodným psychiatrie. Hovorí sa aj o tom, že pri pohľade na novonarodeného človiečika Novomama nič nepocíti… kým sa nepokaká. Srandujem. Skrátka, je normálne, že materinské emócie prídu neskôr. Tak to je. To nie je tvoje zlyhanie, to sú hormóny. 

Skoromamy si mamovanie často idealizujú, lebo si pozerali veľa pohľadníc s bábätkami od Anne Geddes. Nie, človiečik vám nebude spať v kvetináči ako na fotkách. Mnohé mamy sa mamovania desia, lebo pričasto počúvali Radodajky. „Užívaj si, kým môžeš,“ hovorievajú a myslia to tak, ako to aj na prvé prečítanie pôsobí. Ale v tej vete je inak veľa možností a radosti. Lebo mamovanie býva náročné, ale nič na svete neprináša toľko možností užívať si. Čestné slovo!

Ak sleduješ nejakú Novomamu, pokojne ti môže pripadať ako čudná pani, ktorá ušla zo psychiatrickej liečebne. Novomamy sa zvyčajne strašne smejú (čo je po cisaráku čisté peklo), naraz sa rozrevú a plačú a plačú… Potom vykrikujú, ako toho nového človiečika milujú. Potom zase strašne plačú, lebo nadobudnú autentický pocit, že to nezvládnu. Dostanú hysterický záchvat plaču, že načo rodili, keď sú také zlé matky, že do toho prales horí a ty si do takéhoto skazeného sveta nezodpovedne priviedla niekoho, kto v ňom bude musieť žiť. Potom si dá Novomama čokoládu a rozplače sa od šťastia, aká je tá čokoláda dobrá. Lenže potom jej akási Radodajka povie, že by nemala jesť čokoládu, lebo človiečikovi sa z toho bude ťažko kakať (prípadne povie inú debilinu), a Novomama sa zase rozplače, pretože zlyhala… No koniec! Teda začiatok. 

Napríklad, teraz som plakala, lebo Dobrodruh si čítal môj rukopis a ja sa pred ním za svoj rukopis strašne hanbím. Pritom má na hrudi spiaceho chAlanka, aby som mohla dokončiť knižku. A mne je do plaču, lebo aj ja chcem mať na hrudi spiaceho chAlanka. Lenže zároveň som šťastná, že aspoň na chvíľu chAlanka nemám a môžem robiť aj niečo iné ako uspávať. Je mi do plaču od dojatia, že môžem písať, aj keď mám doma novorodenca. A že môžem byť zase na chvíľu stará ja. Po chvíľke mi príde do plaču, že vlastne aj tak už nikdy o ničom inom ako o deťoch písať nebudem, vzápätí ma to dojme, lebo je to vlastne krásne. Potom mi nabehnú do očí slzy, lebo sa zadívam na tých svojich chlapov a pripadajú mi nekonečne krásni. Pekloooo!!!! 

A radšej ani nespomínam, že večer prídu naše šesťročné deti domov a my nemáme čo jesť, takže musím ísť na nákup, a z toho je mi do plaču, lebo neviem, či to dovtedy stihnem dopísať, navyše tu zase narobia bordel a donesú mrte prádla, a tak budem upratovať a prať. Potom budem najšťastnejšia na svete, lebo sa vrátili, budem sa nadychovať vône ich vlasov a budem sa s nimi objímať, pustí sa mi mlieko z toho, ako mi strašne chýbali, a večer sa rozrevem od vyčerpania. Alebo sa budem od vyčerpania strašne smiať. To nikdy neviem dopredu. Potom však tým, ako ma bude dusiť od smiechu, zobudím človiečika a zase mi vybehnú slzy. Áno, je to len obdobie. Doživotné. Buhahahaha!

Ale takto. Ak vám bude niekto tvrdiť, že si po pôrode nestihnete ani vypiť kávu, je klamár! S takými ľuďmi sa nekamošte. To je blbosť. Ide o výplod sebaľútostnej matky! Fakt. Lebo ako správna mama urobíte všetko pre to, aby ste si tú kávu vypili. Ja som si vždy stihla vypiť kávu. Aj pri dvojičkách. Treba mať priority. Aj sprchu si stihneš dať. Nebudeš chodiť po svete smradľavá a bez kofeínu. Aj keď pri tom sprchovaní budeš nonstop vypínať vodu, lebo sa ti bude zdať, že ti človiečik plače. Mať nového človiečika je vlastne veľmi ekologické. Šetríš vodu ako nikdy. Nikdy si sa nesprchovala rýchlejšie! 

A nech mi niekto vysvetlí, ako som mohla mať predčasne narodené dvojičky! Ktorým som každé tri hodiny odsávala mlieko hneď po tom, ako som ich dokojila, dala odgrgnúť a uspala. Nato som sterilizovala odsávačky a zas celé odznova. A čo som robila, keď obe revali? Ako som s nimi trávila čas? Ako som ich vôbec uspávala??? Podobné otázky si kladiem, keď mám pocit, že som zlá chAlankova matka a zlyhávam na plnej čiare. Môj brat si odo mňa v rámci svojho čerstvého otcovstva spočiatku pýtal rady. A ja som bola neskutočne pyšná, že ma považuje za relevantnú osobu, ktorá môže poskytovať rady o výchove a starostlivosti o dieťa. S takým pávím chvostom som tu chodila po byte! Že práve mňa uznáva ako matku! Môj malý brat. Ts! To si dovoľ. Potom mi však povedal, že ma ako matku neuznáva, len si uvedomuje, že v mojej starostlivosti už dve deti prežili… Hm, no tak vďaka. 

A ako to všetko robila tá moja kamoška, čo má trojičky??? Na to vždy myslím, keď mám pocit, že nevládzem, upadám do depky alebo zlyhávam. Keď som sa minule s úžasom obrátila na svojho Dobrodruha s vetou: „Nechápem, ako som dávala dvojičky!!!“, povedal: „Bola si mladšia.“ Nekomentujem. Dobrodruh je vskutku odvážny. Mohla som mu pod zámienkou šestonedelia pokojne ublížiť. 

Ak však máte pocit, že sú tie vaše plače a haluze menej smiešne ako moje a neprestávajú, nie je zlé sa s tým niekomu zdôveriť. Viete, popôrodná depresia nie je sranda. A ani hanba. A ak máte pocit, že vás, nedajbože, chňapla, treba ju podchytiť hneď v zárodku. Nie, nie je to hanba. Nie, nemôžete za ňu. Nie, nezlyhali ste. A čím skôr to začnete riešiť, tým skôr budete sama sebou. Tak ak náhodou – držím palce a nepodceňujte to. Bol by to škoda. Ako bývalá psychiatrická pacientka viem, aké to je zvíťaziť nad depresiou, aj keď je to, kua, náročná cesta. Ale dá sa to, hej? Len keby náhodou!

 

Kojenie

Aj tie velikánske plné a boľavé prsia sú len obdobie. Celkom pekné obdobie, lebo po dokojení to už väčšinou plné prsia nie sú. Skôr také ponožtičky či podkolienky, ale sú to užitočné ponožtičky s peknými zážitkami. Musíš kojiť! To vieš, nie? Akože to nejde a bolí to? Musíš! Srandujem. Nemusíš. Rob všetko najlepšie, ako vieš, a ak ti bude niekto tvrdiť, že niečo musíš, pošli ho do riti. Fakt. Už miliónkrát som počula, ako niekto označil ženy, ktorým sa nedarí kojiť, za zlé matky. Že určite mohli kojiť, ale nechcelo sa im alebo sa málo snažili. A tak poznám aj veľa matiek, ktorým sa kojiť naozaj nepodarilo a sú z toho dodnes totálne frustrované a smutné. Jedna moja kamarátka dokonca skončila na psychiatrii s popôrodnou depresiou. Teraz nesrandujem. Novomama v šestonedelí je naozaj veľmi, veľmi krehučká bytosť. 

Ak Novomama nekojí, má pocit, že zlyhala. Nezlyhala. Len jej to niekto nadrbkal do hlavy. Už teraz vidím, ako si komunita premotivovaných laktačných poradkýň (nie, nemám na mysli žiadnu konkrétnu komunitu, tak nieže budete do mňa pichať špendlíky aj vy, ktorých sa to netýka) vyrába vúdú bábiku. Z môjho Instagramu si sťahujú fotku, tlačia ju a nalepujú bábike hlavu. A už do mňa hlava-nehlava pichajú špendlíky, nože, vidličky a iné kuchynské náčinie. Tlčú do mňa klince a prepichujú mi nožnicami tú časť, kde sa nachádzajú prsia. A popritom koja, samozrejme. Už to vidím. Ale čo ti ja viem. Mám v paži. Ten nátlak na ženy, aby kojili, už zastavil laktáciu nejednej vystresovanej Novomame. Preto som proti radikálnym záverom. Si najlepšia mama, akou len vieš byť! Áno, píšem to tebe, milá čitateľka. To si pamätaj, aj keby ti laktačná týždeň mačkala prsia, pchala do teba senovku a benedikt a mušt na spustenie laktácie a tebe by to aj tak nešlo. Si najlepšia mama. Áno, hovorím to ja, žena, ktorá kojí už tretie dieťa. 

Kojenie je o psychike. Som si istá. Súdim podľa seba a naozaj nechcem súdiť podľa niekoho iného, keďže nemám prsia inej ženy (i keď mám zopár tipov na ženy, ktorých prsia by som v pohodičke brala). Kým pri dievkach to bola desaťdielna špeciálna verzia Nekonečného príbehu, pri chAlankovi to bol trojsekundový reklamný spot na materské mlieko. Pri dievkach, zavretých v inkubátoroch, narodených v tridsiatom treťom týždni tehotenstva, som si sediac na posteli v pôrodnici vytláčala kvapôčky kolostra do skúmavky, aby sa následne dostali hadičkou v nose dievkam do bruška. Vtedy prišla do izby sestrička. Pozrela sa, čo robím, a povedala: „Jáj, to vy máte tie predčasniatka dvojičky. Zbytočne sa trápite, nebudete kojiť.“ A odišla. Ja som tam sedela ako puk, z tej hrôzy mi jedna kvapka márnotratne vypadla mimo skúmavky. A v tom momente sa mi spustila laktácia. Tá žena ma tak nasrala a ja som taká tvrdohlavá, že som si povedala: Sa kukaj, ako budem kojiť, ty krava! A tak aj bolo. 

Mlieko mi tieklo aj z uší, stala som sa darkyňa mlieka pre pôrodnicu aj pre dcéry dvoch kamarátov a do toho som, samozrejme, kojila svoje dve malinké dcéry. Mesiac! Mesiac som ich učila prisať sa a ťahať. Lebo nevládali. Boli také maličké, že moja megabradavka bola pre ne nepokoriteľná. Ale dokázali sme to. Viete, kedy to začalo fungovať? V momente, keď sme prišli po mesiaci domov z nemocnice. Od toho momentu sme fľašu nepotrebovali. Hovorím, psychika. Dovtedy mlieko dostávali len cez hadičku v nose, prípadne z fľašky, ale to vôbec neprekážalo. Jedna čudná laktačná mi síce povedala, že áno, lebo aj predčasniatka sa dajú plnohodnotne kojiť z prsníka, a ja som nadobudla pocit, že som zlyhala, lebo som to tisíctristodeväťdesiatgramové dieťa narodené o šesť týždňov skôr nekojila z prsníka hneď po pôrode. Aká kravina, že? Tá laktačná mi to prízvukovala znova a znova, aj napriek tomu, že som jej hovorila, že som dievčatá kojiť z prsníka nemohla, lebo boli na hadičkách a tak ďalej. Ona si stále išla svoje, že sa to dalo… Krávo, to si nevidelá môj prsný dvorec! Čo dvorec! Dvor! Čo dvor! Prsné družstvo! Čo už. Nikto nepozná tvoj príbeh, ale hocikto ho raz-dva spochybní. Čudný svet. 

ChAlanko sa pricucol už počas zašívania po cisaráku. Pricucol sa mi síce na bradu, ale aj tak to bol zážitok. Do hodiny už cuckal správny zdroj mlieka, ktorý to mlieko za dva dni aj začal produkovať. Bez toho, aby som si vôbec stisla bradavku. Len tak. Lebo som skrátka tušila, že kojiť budem. Že sa to nedá zabudnúť. Nezaťažovala som sa tým a ani nestresovala. (Okej, asi dvakrát som sa tým stresovala, lebo som v tom momente nenašla nič vhodnejšie). Kojenie je ako bicyklovanie. Nedá sa zabudnúť. Len si daj pri kojení dole retiazku, aby ti ju dieťa nestrhlo. Pri bicyklovaní si retiazku ponechaj a naolejuj. Jáj, a po bicyklovaní netreba dať dieťa odgrgnúť. 

Ďakujem tej antilaktačnej sestričke, ktorá u mňa spustila laktáciu nasraním. Ďakujem však hlavne tým trom sestrám na neonatologickom oddelení, ktoré ma trpezlivo podporovali v tom, aby sa mi vytvorilo mlieko, ktoré trpezlivo dbali na to, aby sa naše dievky naučili piť z prsníka. Áno, stretnete také aj také. Ženy často chcú dojčiť, len nevedia ako. Chvalabohu, vždy sa dá s niekým poradiť, na koho obrátiť, niekedy stačí pár telefonátov kamarátkam či internet. Och, áno! Dojčenie spočiatku bolí. (Neverím, že som použila slovo dojčenie! Asi mám fakt vykojený mozog!) Zvlášť keď človiečik netuší, že treba zobrať do úst celý dvorec (milujem to slovo) a nie len ožužlávať bradavku. Bradavka sa zhaluzí, bolí a vtedy odporúčam chodiť hore bez. Áno, prsník sa niekedy zapáli, na bradavke sa urobia aj pľuzgieriky, môže sa udiať hocičo. Aj napriek tomu sa dá kojiť. Možno len treba o čosi viac trpezlivosti. Len v tom neostávajte sama, ak si neviete rady. My, čo sme rozbiehali laktáciu elektrickou odsávačkou, máme v tejto téme mliečnych škaredostí naozaj veľa krásnych bolestivých príhod. Ale som šťastná, že som to vtedy nevzdala. Lebo predstava, že budem v noci vstávať k hladným dvojičkám, aby som zarábala do dvoch fliaš mlieko, zohrievala vodu, sypala prášok do odmerky a vôbec musela kupovať mlieko, ktoré je, medzi nami, nehorázne drahé… Toto je naozaj ľahšia cesta mamovania, aj keď spočiatku vyzerá zložito. 

Chvalabohu, nekojeným deťom sa nič nestane. Majú čo jesť a ani na nich počas stužkovej, keď budú spievať Gaudeamus, nezbadáte. Nie, nestane sa, že na spolužiačku svojho decka ukážete prstom a vykríknete: „Tá nebola kojená! Tá vyrástla na umelom mlieku.“ Je to okej. Stále ste najlepšia mama na svete, hoci bude vaše dieťa piť umelé mlieko. Za seba jednoznačne hovorím, že nič lepšie ako mať na hrudi dve mliečne biofarmy aj s ekomikrovlnkou sa mi nemohlo stať. Fakt. Tak aj vám držím palce, prsia aj bradavky. 


Kojenie je podľa mňa najprirodzenejšia vec na svete. Len sa z toho zase začalo robiť bububu, aby sa niekto cítil dôležitý. To je taká móda – robiť bububu z prirodzených vecí a potom sa čudovať, že nie sú prirodzené, a následne to ľuďom vytýkať a nútiť ich do neprirodzenej prirodzenosti. 

Uspávať človiečika na prsníku je tá najnežnejšia a najúčinnejšia technika. Prezradím vám tajomstvo: všetky moje tri deti používali cumeľ. Mala som z toho strašné výčitky, keď som im ho dávala. Lebo ak dieťa používa cumeľ, má vraj problémy s kojením. Túto tému uzatváram konštatovaním, že žiadne z mojich detí nikdy problémy s kojením nemalo. Ale pssst, toto je obrovské tabu. Au! Premotivovaná laktačná poradkyňa pichla do mňa špendlík!!!! 

 

Je to len obdobie

Každý deň počas šestonedelia považuj za obdobie. Tie dni sa neopakujú. Nič nenaplánuješ. Ak chceš vstať po prázdninách so staršími deťmi do škôlky, človiečik bude spať do 9.00, hoci sa celé leto budil už o 6.30. Ďalší deň, keď si to zariadiš inak a staršie deti má zaviesť do škôlky susedka, sa človiečik zobudí o 6.30. Susedka teda ostáva doma a na tretí deň, keď sa susedka nikam nechystá, sa človiečik síce zobudí o 6.30, ale o 7.40, keď stoja staršie deti obuté v predsieni, už zase zaspí. Horšie je, že spí aj susedka, takže spiaceho človiečika nakladáte do kočíka a idete do škôlky. Tam si poviete, že tuho spí, a idete sa rozlúčiť so staršími deťmi k triede. Kočík sebavedome nechávate pred vchodom. Áno, tušíte správne, presne vtedy sa človiečik zobudí. Takto krásne to (ne)funguje. Keď sa vyberiete na kávu s bývalým frajerom… srandujem, s kamoškou, just vtedy nespí. Človiečik. Ani kamoška. Just. A tak s láskou odporúčam nič neočakávať. Život tak bude krásny a plný prekvapení. Ňuňuňu. Naposledy ma život takto prekvapil, keď som o 16.00 kráčala po staršie deti do škôlky a popritom kojila. Nevedela som, že sa to dá za chôdze. V nosiči. Paráda! Úplne nový obzor! 

Joj, a k tej káve. Nie, nefunguje to tak, že nemôžete piť kávu s kofeínom, lebo potom nebudečloviečik spať. Môžete ju piť. Lebo aj keby ste ju nepili, spať nebude. Buhaha! Takže z toho vyplýva, radšej ju pite, aby ste nezaspali počas kočíkovania. 

V šestonedelí sa to celé šteluje a všetci si zvykáte. Dokonca si časom zvyknete aj na to, že v noci nespíte. Hahaha! Srandujem, na to sa nedá zvyknúť. Taký piaty týždeň už Novomama nadobúda hmatateľný pocit, že by to celé mohla zvládnuť. Nemusíš každé ráno oprať celú spálňu, lebo je ogrcaná, ocikaná a okakaná. To je skvelé. Aj človiečik sa šteluje a pomaly začína piť len toľko mlieka, koľko sa doňho zmestí, a nemá potrebu piť nad rysku a potom všetko vygrcať. Fajný pocit. 

A keď už to máte ako-tak pod kontrolou, príde „to“. To, čo sa bojím vysloviť. Viete čo! Nooo… Dobre, koliky!!!! Radšej to slovo nepoužívajte, aby ste ich neprivolali. Je to ako trinásta sudička, ktorú nezavolali na Ruženine krstiny, či ký fras to bol. Skrátka, to slovo nehovoríte. Hlavne vtedy nie, ak ste kedysi mali dvojičky s kolikami. Dve deti s kolikou a jedna matka s dvoma rukami sú nekompatibilné. Vysvetlím: je to primálo rúk na toľko kolík. Každý jeden deň, na minútu presne o 16.04 začínali obidve človiečice hurónsky plakať. Keď som už vyskúšala naozaj všetko možné a nemožné, keď som prestala plakať aj ja, prestala som sa triasť od zúfalstva a potiť od pocitu zlyhania, keď som už skutočne skúsila aj kvapky z marťanových sĺz, aby som dievky úbohé utíšila, rozhodla som sa so situáciou zmieriť a začala som dúfať, že aj toto je len obdobie. 

O 16.00 som si urobila kávu, aby som ju o 16.04 mohla (ne)pokojne piť. Jedno dieťa som mala v šatke, druhé na rukách. Neúspešne, zmierená s osudom, som ich čičíkala za tónov Zlatej brány zo sedemdesiatych rokov. Taký bol môj poobedňajší rituál. Vraj sa zistilo, že koliky nemusia súvisieť s trávením. Ja som napríklad zistila, že s mojím nesúvisia. Prisámfakt, už som nejedla skoro nič, len aby dievkam tie koliky prešli. Vysadila som mlieko, lepok, cesnak, cibuľu, jedla som rascové polievky, pila feniklové čaje… Nič. Žiadna zmena. Tak som potom odvážne nasadila mliečne lepkové cibule aj cesnaky a aspoň som bola šťastná a dobre najedená, keď už ten môj život po šestnástej hodine bol plný detského revu. Koliky môžu byť pokojne len haluzným plačlivým obdobím v živote človiečika, ktorému prosto dochádza, že do brucha sa už nevráti a bude tu musieť žiť s čudnými ľuďmi, ktorí si hovoria jeho rodina. Tak mu je z toho do plaču.

Vraj pomáha pivo. Už som počula mnohé rady, ako na koliky, ale táto sa mi páči najviac. Okrem toho vraj pomáhajú bylinkové kvapky. Teda niežeby pomáhali matke s chodom domácnosti, ale dieťaťu. Sa vyprdieť. V každom prípade sú tie kvapky pre vystresovanú matku kolikového dieťaťa báječné placebo, takže sa isto oplatia kúpiť. Tie kvapky majú takú výraznú chuť, že človiečika zakaždým prekvapí, a aj keď je v najväčšom amoku, prestane ziapať. (Plačenkať, lebo detičky neziapu, oni plačenkajú, chudinôčky! Kokos, a čo matkaaaa, jaké chudinôčky???) Tá chuť ho načisto prekvapí. Super, nie? Ticho síce trvá len pár sekúnd, ale stojí za to! Pomáha aj nahriata bavlnená plienka. Odporúčam ju nahrievať s mierou, keďže raz mi jedna v časoch, keď som na ohrevy používala mikrovlnku, zhorela. Teplú plienku dáte človiečikovi na bruško. A v úplne hraničnej situácii, keď človiečik už brutálne prdí a každým prdom sa rozplače viac a viac a nevie spať, odporúčam použiť rektálnu rúrku. Tá sa dáva do zadku. Dieťaťu. Dieťa sa konečne vyprdí a vykaká ako nikdy a to tak šokuje, že stíchne. Aj vás to tak šokuje, že stíchnete, verte mi. Ak chcete šok zmierniť, isto si dajte v čase použitia rektálnej rúrky pod dieťa niečo nepremokavé… Nie je to eko, bio ani raw, ale ako píšem, v hraničnej situácii to pomôže. Na chvíľu. Všeobecne proti kolikám nepomáha nič, ani to, čo som vypísala vyššie. Sorry. Proti kolikám pomáha len čas. A toho máte mrte, veď ste na materskej. A nosenie. Aspoň u nás. Šatkovanie, spolubitie srdiečok… Amen. 

 

Čo si to dovoľuješ? Všetko!

Neviem, ako to príroda vymyslela so šestonedelím a s tými haluzami okolo. Asi skrátka chcela, aby bola Novomama natoľko zmätená, aby nechcela hneď znova otehotnieť alebo čo. Ale poviem vám jednu vec, ktorá nemá konkurenciu. Je to krása, nádhera, úľava a šťastie!!! Môžete spať na bruchu! SPAŤ NA BRUCHU, chápeš? Konečne po tých dlhých mesiacoch čudných polôh. Panebože! Vždy keď si líham na brucho, prechádza mnou priam hmatateľná eufória. Niečo nádherné. Druhá vec je, že sa často budím, lebo treba kojiť, ale tých pár minút na bruchu! To je stelesnené šťastie. Aj to, že je mi dobré moje pôvodné oblečenie, len tie rifle sú asi chAlankove alebo ja fakt neviem. Asi sa scvrkli v sušičke. 

Šestonedelie je obdobie, keď si môžeš dovoliť čokoľvek, aspoň z toho mála, čo si môžeš dovoliť. Napríklad ja by som chcela žiť v nanukovej krajine! Normálne sa tam objímať s nanukmi a váľať sa v ľadovom kréme… Celý deň nič iné nejem len nanuky. Fakt. Nebudem mrhať svojimi voľnými chvíľami, ktoré nemám, varením normálneho jedla, keď môžem jesť nanuk, ktorého príprava mi nezaberie ani dve sekundy. Áno, obal už viem strhnúť za sekundu. Vždy lepšie ako počas prvého šestonedelia, keď som žrala len Mila rezy. Asi desať denne. Tento keksík je tak trochu potravinový odpad a ja tak trochu tuším, že mi chutil hlavne kvôli pridanej rumovej aróme. Ale zjesť počas jednej prekojenej noci osem Mila rezov, ktoré si večer naukladáš odbalené (aby si v noci nešuchotala) na nočný stolík, mi príde fakt trochu strašidelné. Áno, šestonedelie je v istom zmysle strašidelné. Ale krásne. Svojím spôsobom. 

Kedysi bolo šestonedelie priam posvätné. Žena porodila pekne doma, žiadna sestrička jej tam nebúchala dverami, okolo postele sa zavesila takzvaná kútna plachta. Vyšívaná, krásna. Taká s funkciou steny z Pošty pre teba. Ibaže túto „stenu“ si nechala šesť týždňov. Žena celý ten čas ležala s dieťaťom v posteli a venovala sa len a len jemu. Ostatní z rodiny a komunity jej nosili teplé polievky a ona len jedla. Mama. Ona nič nemusela, len sledovať svojho človiečika. A vďaka tomu bola pokojná, mala človiečika naštudovaného tak, že aj podľa mimiky vedela odčítať, či ju ogrcá teraz alebo až neskôr. Dodržiavali sa tri T: ticho, teplo a tekutiny, ktorými bola domáca pálenka. Srandujem. Boli to spomínané teplé polievky. Áno, logicky, dobre sa jedli, boli vhodné na tvorbu mlieka a Novomame sa z nich dobre kakalo. Tí predkovia boli múdri! Ženy používali bylinky ako medovka, žihľava, maliník, alchemilka či pastierska kapsička. Takto sa ich telo vracalo po pôrode do normálu. Nuž, v dnešnej dobe sa to niektorým Spolumamám nepodarí ani po šiestich rokoch.  

 

Rodina, návštevy a tak…

Dnes je to tak, že sa ti počas šestonedelia napozýva celá rodina. Sama od seba. Ak si proti, urazia sa. Dávajte si pozor, aby ste, nedajbože, neuvítali jedného viackrát ako iného. Povedia si to. A tí, ktorí na rozdiel od tých druhých boli pozrieť bábätko trikrát, to tým druhým povedia, a hneď bude konflikt, kto videl bábätko viackrát. Prekérne rodinné situácie. Každý, kto sa nanominuje na návštevu, sa stáva neviemkoľkým členom hodnotiacej komisie na tému: Na koho sa bábätko podobá? Je to pomerne otravné a výsledky tohto výskumu sa aj tak ukážu oveľa, oveľa neskôr. Kedysi sa to neriešilo. Dôležité bolo, či je dieťa zdravé. Dnes je super, že je dieťa zdravé, ale treba vedieť, na koho sa podobá. Ak sa nedajbože jasne podobá na niekoho z rodiny, druhá strana rodiny má dôvod uraziť sa. 

Každý vám donesie tristo úplne nepochopiteľných darčekov, čo je veľmi milé a rozhodne si to treba vážiť, ale skutočne nepotrebujeme sedemnásť uterákov s macíkom ani krištáľové ťažidlo. Ani plienky veľkosti nula, keď má človiečik päť kíl. Moja kamarátka to vymyslela geniálne! Napísala rodine zoznam toho, čo by potrebovala. Rodina sa trochu urazila, že ich ešte budú takto brífovať, no napokon súhlasila. Kamoške sa uľavilo, lebo fakt neznáša preplnený byt. Rodina sa držala zoznamu, ale napríklad namiesto hojdacieho kresielka pre bábätko kúpila vibrovacie kresielko, lebo bolo lacnejšie a ešte k nemu dávali dezinfekčné mydlo zdarma… Nie je hanba povedať, že si neprosíte darčeky, že všetko máte, nie je hanba povedať, čo by ste potrebovali. Nie je hanba odmietnuť, nie je hanba tajne všetko darovať niekomu inému… Podľa mňa je trošku hanba sa na to všetko uraziť, ale to už nie je váš problém. 

Najlepšia otázka, akú môže Novomama dostať, znie: „A je dobrý?“ Akože človiečik. Nooo, vieš čooo? Zlý je. V noci vykráda autá a odvráva. Strašné niečo! Nie, zlý človiečik neexistuje. Lebo človiečik nevie byť zlý. Učme sa od neho! A na túto otázku odporúčam odpovedať kusnutím si do jazyka a prikývnutím. Aby sa nikto neurazil…

Najbližší sa často urazia, aj keď neposlúchneš ich dobré rady. „Juj, ako plačká! Isto je smädný, potrebuje vodičku!“ Nie, nepotrebuje vodičku, lebo ho kojíš. „Juj, ako plačká, nože ho nechaj vyplakať, nech má silné pľúcka!“ No to iste, bejbe! „Veď ťa tým plačom manipuluje, aby si ho na rukách nosila.“ Ó, áno, moje dieťa je génius. Vo svojich dvoch týždňoch dokáže manipulovať zúfalú matku. Haha. Ak budú vedieť dvojtýždňové deti manipulovať dospelákov, svet bude v prdeli, to vám hovorím už teraz! A jasné, nebudem ho nosiť. Nech sa naučí chodiť, dilino malý! „Juj, ako plačká! Isto ho uriekli. Olíž mu viečka alebo ich potri močom!“ Sám si potri močom viečka, ty… A DOSŤ! 

Som mama a som v šestonedelí. Chcem mať pokoj. Nechcem rady, nechcem, aby môj nový druh sebavedomia s názvom „materské sebavedomie“ niekto spochybňoval, keď je ešte len v zárodku, keď ho vlastne vôbec nemám, lebo netuším, čo mám ako robiť, čo funguje, keď mám pocit, že nič nefunguje. Viem, že to príbuzní s Radodajkami na čele myslia z lásky. Ale ja s láskou odmietam. Naozaj ďakujem, neprosím si. Ani netušia, že takto nechtiac komunikujú voči mne mame nedôveru a ja sa cítim neschopná. To naozaj nepotrebujem. „Musíš mu dať čiapočku!“ Nie, nemusím. Prečo majú ľudia v tomto najcitlivejšom období v živote ženy, keď z nej vyteká všeličo vrátane zvyškov sebavedomia, tendenciu spochybňovať jej konanie a odoberať jej kompetencie? Novomamám sa veľmi často odoberá moc a kompetencia a to je taký pekný zárodoček pre popôrodné depresie.

Možno ti nikto povie, že preháňaš, že si vzťahovačná a že sa správaš ako decko. Hej, správaš sa ako decko. Cikáš, kakáš, ješ a si rada, že aspoň toto po pôrode zvládneš, a okrem toho používaš, tak ako decko, základný pud sebazáchovy. Plus máš asi tonu hormónov. V takých chvíľach je výborné, ak máš vedľa seba Dobrodruha, ktorý sa ťa zastane. Tak. Áno, od Dobrodruha sa po pôrode často očakáva len to, že pôjde svojho potomka dobre zapiť a tri dni ho nebude. Ja od Dobrodruha očakávam, že budeme tím. A, chvalabohu, sme ním bez toho, aby som ho o to musela prosiť, aby som mu to musela hovoriť. To je tá výhoda, keď muž nie je len mužom, ale skutočným Dobrodruhom, ktorý s tebou prežije toto dobrodružstvo naplno. Vlastne s vami. Áno, to je pravý význam môjho slova Dobrodruh. Už sa zabúda na rolu otca, ktorý má byť ochrancom. A občas môže uloviť aj mamuta, proti tomu fakt nič nemám. 

Môj Dobrodruh hovorí, že by nechcel byť prvorodička. Je rád, že som to už zažila, lebo Novomamy čaká toľko nových a čudných vecí, že nechápe, ako sa v tom všetkom prvorodičky vôbec orientujú. Bez toho, aby ich piclo. Pod tlakom hormónov, Radodajok, očakávaní – cudzích aj vlastných –, pod tlakom neznesiteľného množstva informácií a deficitu spánku. Strach z každého jedného plaču, vstávania, prebaľovania… Do toho na každom rohu Radodajka. Pekne to pomenoval, však? Juj, cítim sa taká namakaná viacrodička. Možno mu ani neprezradím, že som v koncoch, keď chAlanko v noci plače. Nebudem si kaziť imidž! Buhahaha! Je to stres. Áno, je, ale to sa vymaká, neboj nič. Je to len obdobie. 

Často sa stáva, že si za debilku, aj keď chceš kočíkovať prvá. Keď nechceš, aby človiečik koloval všetkými nárečiami v rodine, pričom tú rodinu doma ani nechceš, lebo si to chceš celé sama spracovať. Vieš, milá Novomama, vtedy je to naozaj na tebe: treba povedať NIE. Veď ani inú svoju vzácnu „vec“ nedáš len tak z rúk, nechceš sa o ňu deliť. Keď zvieraťu odoberieš mláďa alebo ho len ochytáš, odvrhne ho. Je to inštinkt. Viem, že nie si zviera, aj keď sa občas správaš ako krava. Ale teraz si to môžeš dovoliť. Bráň sa. Veľa žien a Novomám sa bojí povedať, že je niečo za hranicou ich komfortu. Nebojte sa to vysloviť, máte na to absolútne právo. Žena má po pôrode odpočívať, kojiť a dobre jesť (ideálne nanuky). 

Nech tvrdia čokoľvek, na mamovanie neexistuje univerzálny návod. U každého je to inak, každý to chce inak, na každého to funguje inak. Pre jedného je dudel vyslobodením, pre druhého bariéra pred dojčením. Každá Novomama sa má zariadiť podľa seba, respektíve, buďme k sebe úprimné, podľa človiečika. Ak niečo robíš inak ako tvoja suseda, rob to tak naďalej, prosím ťa! Nie, naozaj nič univerzálne nefuguje! Mám tri deti, netáram. Aha, aj to vám hovorievajú, však? „Vychovala som tri deti, viem, ako to funguje, daj si poradiť!“ Ja hovorím: „Vychovávam tri deti a každý deň funguje niečo iné. A niekedy aj nič. Dôležité je, aby som fungovala ja, tak mi to neznefunkčňuj. Čauko kakauko.“ 

 

Mama

Na mamu sa po pôrode zabúda. Ideálne je, ak je hneď fit a in. Sociálne siete sú plné mamičiek, ktoré odchádzajú z pôrodnice také nastajlované ako ja, keď idem raz za rok na odovzdávanie cien OTO. Akože osobne si myslím, že taká nastajlovaná fotka, kde vyzerá Novomama po cisaráku ako hlavná hrdinka argentínskej telenovely, ju musela strašne bolieť. Mňa po cisaráku boleli aj fotky, keď som len bez pohnutia ležala. Fuj, čo človek nepodstúpi pre páčiky. Vôbec sa mi to nepáčikuje. Jasné, že matky, ktoré nemajú v pôrodnici stajlistov, sa potom cítia nesebavedomé. Aj ja som sa tak cítila. Hovorím si: Kokos, čo ich rozrezali menej ako mňa? Kokos, ženy, nebojte. To sú len prefiltrované fotky na Instagrame. Aj ja teraz sedím na posteli bez plachty, lebo ju chAlanko okakal na pána, na tričku mám fľak od mlieka, pijem tretiu kávu a občas do toho kojím. Zuby som si ešte neumyla a už je 15.24. Do toho trápia chAlanka prdy. Ale ja musím dnes odovzdať túto knihu a v rámci relaxu som povysávala byt. Mojou kútnou plachtou sú dvere do záchoda, ale tam rozhodne netrávim šesť týždňov. Nie, nie som na tom dobre a mám na čele beďar ako svet. Som mastná a škaredá. 

Aby som zbytočne neodbočovala od témy: na mamu sa zabúda. A tak sa mama musí pripomínať. Aby pripomenula to, čo bolo kedysi prirodzené, čo je stále prirodzené, len sa na to zabudlo. Treba si urobiť vlastnú kútnu plachtu a zakutrať sa do nej. Jesť polievky od susedy a byť mamou. Užiť si to, čomu sa hovorí šestonedelie, napriek tomu, že to na prvý pohľad vyzerá, že si nie je čo užiť. Je. 

Šestonedelie je obdobie, keď si uvedomíš kopu vecí. Napríklad to, že tvoje telo je absolútny zázrak, že ty celá si absolútny zázrak, aj to, koľko ľudí na ulici nahlas rozpráva, píska a trúbi. V tomto období si musíš priznať, že ti vonia kakanica (človiečikova). Uvedomíš, že vlastne nemáš nič pod kontrolou a tvoje dieťa si z teba s najväčšou pravdepodobnosťou robí prdel. To je však veľmi pozitívny fakt, lebo s humorom sa mu bude na tomto skazenom svete plnom Radodajok žiť oveľa ľahšie a krajšie. 

Šestonedelie je obdobie, keď sa dejú fakt strašne čudné veci. Fyzického aj mentálneho charakteru. Šestonedelie je obdobie, podľa ktorého by mohli v disneyovských štúdiách natočiť druhý diel Alenky v krajine zázrakov. A ľudia by na to chodili do kina a stal by sa z toho hit, nosili by tričká s podobizňou Alenky v šestonedelí a všetkým by sa to veľmi páčilo. Alenka by sa stala idolom. Všetky deti by chceli byť v šestonedelí a zaspávali by vo svojich detských izbičkách s plastovou Alenkou od Mattela s kruhmi pod očami a didkami, z ktorých by tieklo mlieko. To je jasný dôkaz toho, že nech to šestonedelie vyznieva hocijako brutálne, svojím spôsobom je krásne. Aj keď sa vám to nezdá, uvidíte, že časom naň budete spomínať s dojatím a nekonečnou láskou. Prisahám. 

Je dobre vedieť, že všetky tie haluze, čo sa Novomamám dejú, sú normálne. Hlavne vtedy, keď sa ako normálne absolútne nejavia. Je dobre vedieť, prečo to je a že to existuje. Je to rovnako dobre vedieť, ako bolo dobre vedieť, že zhruba dva mesiace po pôrode začnú žene šialene vypadávať vlasy. Ups… áno, to sa naozaj udeje. Naozaj šialene. Keby mi to po prvom pôrode jedna Spolumama nepovedala, isto by som si myslela, že umieram. Takto som sa len zhrozila a vedela, že to prejde. Je dobre vedieť o existencii šestonedelia. 

V šestonedelí si uvedomíš, že ten malý človek je skutočne furt pri tebe. Furt! Zaspávaš, je tam. Zobudíš sa, zase na teba kuká. Ideš na vécko, ideš z vécka. Furt je tam. Rýchlo zavrieš oči, čakáš, otvoríš ich a zase je tam on! Ty brďo! Čistá haluz. Donedávna ani neexistoval a naraz ťa všade prenasleduje. A ty máš pocit, že sa ho už nezbavíš. Tvoj pocit je, samozrejme, správny. Ustavičná prítomnosť malého človiečika je však ten najlepší pocit, hlavne keď vieš, že aj šestonedelie a s ním spojené haluze sú len obdobie. Jedno obdobie v rámci doživotného velikánskeho obdobia zvaného mamovanie. 

Milá Novomama, prosím ťa, staraj sa o seba. S láskou. Nech sa ostatní starajú o seba. Hlavne nech máš pokoj svätý. A keď treba, nech sa starajú aj o teba. Tí iní. Čo? Že si zmätená z toho novomamovania? Aj ja, bejbe. Aj všetky. To prejde. 

Povedz nahlas všetko, čo máš na srdci, a buď mamou! Pokojne mamou plnou pochybností, obáv, s bordelom v byte, nevypratým oblečením a chlpatými nohami. Nemusíš byť dokonalá. Pre ostatných… Si dokonalá pre človiečika. Za každých okolností. Si. Teraz si úplne najdôležitejšia na celom svete. Budeš ňou, aj keď si bude tvoje dzecko pýtať peniaze na lyžiarsky, ale na to je ešte čas. Si nekonečne statočná a zázračná bytosť! A bez teba by sa (tvoj) svet prestal točiť. Tak si na seba dávaj pozor! A večer zjedz štyri nanuky! Na zdravie. Trpezlivo a s láskou. 

Objímam. 


Som mama a verím v zázraky. Lebo ich zažívam.

Ďakujem za rozhovory Katke Jurenkovej a Nicole za rozhovory a podporu, vďaka ktorým sme prežili. 

 

Starší príspevok
Novší príspevok
Zavrieť

Páči sa ti čo robíme?

Ďakujem vám, milí moji. Za podporu, srandu, za to, že vás mám. Už tu mám 4 091 odberateľov, odberateliek a odberatelčiat, ktorým chodia od nás: tajné správy, občas  výnimočná zľava a vedia o novinkách ako prví. Budeme sa tešiť, ak sa do tejto skupiny pridáš. A neboj, nepíšeme často. My sami neznášame newslettre.

Viac o ochrane osobných údajov

Age verification

By clicking enter you are verifying that you are old enough to consume alcohol.

Hladať

Pridať do košíka