“To ako budeš vyzerať, keď budeš stará?” Najčastejšia reakcia “obdivovačov” mojich tetovaní.
Kedysi som si začala vizualizovať trápnu potetovanú nešťastnú zošuverenú škaredú babku, ktorej slnko vytetované na stehne vyzerá ako sušené hrozienko, neskôr som trpezlivo viedla na túto tému dialóg a nechala sa zneisťovať a dnes sa na túto poznámku len usmejem. Jedno je však jasné. Nikdy v živote som sa nezažila naslineným prstom moje kérky zošúchať. Ony sú totiž naozajstné.
Hej, bolí to ako sviňa. Je to niečo ako brutálnejšia forma depilácie. Napríklad depiláciu v oblasti bikiny si takto nejako predstavujem, čiže, ak sa tam depilujete strojčekom, pokojne sa dajte potetovať.
Mám (moment, počítam) jedenásť tetovaní viem, že budem šťastná babička, pretože každá jedna čiarka na mojom tele (okrem tej čiarky medzi prsiami, tá sa po ukončení dojčenia dosť zmenila), je vzácna.
Na tele mám zaznačené formou symbolov, či mojich voľných asociácií (ktoré sú často voľnejšie ako tehotenské gate na modelke) najkrajšie momenty, či najsrdečnejšie záležitosti môjho života.
Moje prvé tetovanie mám na krku. Je na ňom po hebrejsky napísané “šťastie”. Teda aspoň mi to niekoľko ľudí, čo hebrejčinu ovládajú, potvrdilo, no aj keby tam bolo napísané falafel, som s tým ok. Prvé tetovanie som absolvovala so svojím bratom Ondrom. Ten má na ruke vytetované hebrejské slovo “timšel”, čo sa nedá preložiť, takže falafel to isto nie je. Trochu to vyzerá ako nápis “svina”, ale je to jedno, pretože pre mňa to bol vzácny okamih. Stretnúť a spojiť sa s mojím bratom v takejto “navždy” záležitosti. On vtedy blicoval z gympla, ja som tajne fajčila skrytá medzi domami a veľmi sme sa báli. Rodičia nám to nejako záhadne dovolili, ale nemyslím si, že vedia, že mám momentálne jedenásť tetovaní.
“Panebože, a to takú potetovanú mamu majú tie tvoje dievčatá?”, opýtalo sa už zopár ľudí. No nie, nebudú. Ešte si dám zo dve-tri kerky a dievčatá dám na adopciu, nech len preboha nemajú potetovanú mamu. Neviem. Možno si ľudia myslia, že sa tými ihlami dostáva pod kožu nejaké výtržníctvo. Ale mne sa dostávajú pod kožu krásy krás, peknosti hrejivé.
Pánečku! Keď mi moja Kvetka tetovala stehno (och, či ja milujem slovo stehno! Pomooooc! ), myslela som, že jej to tetovátko vytrhnem a z pomsty ju dotetujem. Mala som taký naprd deň a radím vám, ak máte naprd deň, alebo ste unavení, nenechajte sa tetovať. Strašne to bolí. Dnes sa na tom smejem. Pretože sa to celé dialo počas štvrtého výročia dňa, kedy som porodila moje dve najvzácnejšie osoby. Pozvala som k sebe kamarátky, kým tie malé osoby v škôlke rozdávali vlastnoručne upečené dobroty a mali sme takú švihnutú materskú tetovaciu seansu. Keby nebolo Mirky Kalisovej, ktorá si práve dokončovala kurz pôrodnej duly, keby som jej neležala v lone a ona na mňa neskúšala tie triky, ktorými bude uľahčovať pôrody, asi fakt ujdem. Bol to jednoznačne môj najsmiešnejší tetovací zážitok. Spätne...
A tak sa teda teším, keď budem stará. Teším sa, že budem mať na sebe zaznamenané svoje lásky, krásy a pravdy. A vždy keď sa na ne pozriem, aj keď budem mať už trochu Alzheimera, snáď si spomeniem, že som mala prekrásny život...
Text: © Kristína Tormová, 2018
Článok bol napísaný pre magazín EMMA