Byť tričkorobička je zvláštna práca. Mám ju už vyše dvanásť rokov. Teda ona je to skôr záľuba. Lebo človeka to baví a nedá sa s tým prestať. Byť tričkorobičkou počas pandémie je také, že... #jetolenobdobie
A prečo o tom píšem?
- Lebo potrebujem zamestnať hlavu niečím akože pracovným.
- Lebo sa vám chcem poďakovať za to, že nás podporujete a nosíte. Je to pre nás naozaj čarovné. Nám chodia objednávky cez appku, ktorá pri novej objednávke špecificky pípne na telefóne. Keď nám špecificky pípne telefón, celá rodina, nech sme kdekoľvek, pričomkoľvek a akokoľvek, zvýskneme. Od radosti. To som vám musela napísať, aby ste vedeli, že vaše objednávky nie sú samozrejmosť a naozaj si každý píp veľmi vážime, aj keď som občas trochu "v píp".
- Lebo vám chcem napísať o pásikoch.
Pásiky, pásiky, pásiky. Všetko sa to začalo, keď mi moja babka Joja (inak, aby ste vedeli, ona bola herečka!) darovala pásikavé tričko. Mala som asi desať rokov. Má oranžový pásikavý lem a je po nej. Má ho na niektorých starých fotkách, no just ich neviem nájsť. Oranžový lem ma vždy fascinoval, keď som mala opálené telo. Vtedy svietil. Už sa neopaľujem, takže oranžový lem na tričkách nemáme. Musíte mi pripomenúť, aby som si to tričko dala zarámovať, lebo na to stále zabúdam.
Na Jojinom tričku nie je nič výnimočné. Iba to, že som sa v ňom cítila výnimočná ja. Keď som si ho obliekla, bola som iná. Takže som si ho vyzliekala zriedka. Teraz si ho nebliekam, aby som ho nezničila úplne. Bolo to moje prvé a na dlhé roky posledné pásikavé tričko. V pásikoch vidím šibalstvo, slobodu. Asi sa vidím na tom chabom ihrisku v Trnave, kde sme chodili po preliezkach a nikto sa o nás nebál... vidím sa v tom tričku na ihrisku v Trnave s krajcom chleba natretým domácou masťou, ktorý mi babka Joja podala medzi dvermi, aby som zase vybehla von. Trochu mi to tričko aj padalo z pleca. Čo sa mi páčilo. A páči sa mi to dodnes. Všetky tričká si tak rozťahujem.
Raz nás rodičia zobrali do Prezidentskej záhrady. Bolo tam akési podujatie, na ktorom bola maringotka. Tam som videla prvýkrát naozajstných putovných komediantov. Niekto tam mal pásikavé tričko, či trikot. Neviem presne. Neviem ani, ako sa volali, ale pamätám si, že spievali “bejvávalo, bejvávalo dobře” (dík, Babuc) a ja som nikdy nič lepšie nevidela. Ako to viem, že sa mi to tak páčilo, keď si to vlastne nepamätám? Lebo keď privriem oči, vidím ich doteraz, napriek tomu, že ani neviem, ako presne vyzerali. Ostal mi pocit a v ňom niečo pásikavé. Predstavte si tých komediantov z Perinbaby. Takí takí nejakí, len naozajskí.
Môj oco ma zobral na premiéru filmu Záhrada. Mala som trinásť rokov. Okrem toho, že vo filme bol sex a ja som sa tak hanbila, že som doteraz červená, som asi ani nedýchala (pri sexe na plátne ešte menej samozrejme). Záhrada je dodnes svet, ktorý žijem sama v sebe. Vizuálne. Asi aj preto tak ľúbim Fera Liptáka, ktorý v ňom robil výtvarno. Keď som mala trinásť, neuvedomovala som si, ako na mňa film zapôsobil. Až keď som sa zamilovala do svojho muža a pozreli sme si Záhradu znova spoločne, veľa som pochopila. Tak nejako vyzerá moja duša, keby som ju mala zobraziť. Jablone, sloboda, domček, samota, v ktorej ti nie je otupno a dievča... ktoré má pásikavé tričko a je zvláštne, no svoje a spokojné a pokojné. Ja som celý život nosila pásikavé tričko, ktoré bolo nedostatkovým tovarom, k sukni a číňanom. Nevedela som prečo. Až keď som Záhradu videla ako veľká, pochopila som, prečo to takto nosím. Lebo Záhrada... lebo film, vďaka ktorému verím na zázraky. Vďaka ktorému píšem zrkadlovo rovnako rýchlo ako normálne. Vďaka ktorému viem, že keď vidím niečo čudné, je to normálne, vďaka ktorému viem, že keď niekto lieta, je konečne všetko tak, ako má byť.
Pásiky sú môj svet. Pásikavé tričko je zhmotnenie toho, čo žijem a cítim od detstva. Neviem to úplne presne a racionálne vysvetliť, ale tak to mám. A preto je to zbytočné vysvetľovať. Ja totiž tomu, čo cítim, verím. Teda väčšinou.
Pásikavé tričká sa naozaj dali kúpiť len ojedinele. A tak som vždy všetky vykúpila. Až sa nakoniec stalo, že som ich začala predávať a vám sa páčili. A tak sme namiesto lacných polotovarov začali šiť naše vlastné pásikavé tričká. Chápete? Mám toľko s láskou na mieru ušitých pásikavćh tričiek, ako nikto na svete. Sen, o ktorom som nikdy nesnívala.
Pravda je však taká, že odkedy sa stali pásikavé tričká aj mojou “prácou”, prestala som ich nosiť. Také sa stalo. To sú asi tie kováčove kobyly, čo barefootujú.
Ale zmenilo sa to. Podľahla som si. Začala som naše veci nosiť. Lebo pre mňa opäť prestali byť vecami. Viete, tieto dni, mesiace sú trochu frustrujúce a ja som zistila, že sa neviem zmestiť do kože. Hnevajú ma ľudia, hnevá ma, že sa občas bojím, hnevá ma, že sa hnevám. A furt kričím: “Akože, nehnevajte sa, ale už vám ozaj, toto predsa nemyslíte vážne???”
Nezmestím sa do kože, a tak sa obliekam do pásikavých tričiek. Do tých, ktoré majú moju veľkosť, do tých oveľa väčších, do tých pánskych (ktoré mimochodom nosím najradšej). Naše. Šité, vyrábané, produkované s láskou. Majú pre mňa zázračnú moc. Som v nich dievča. To dievča, ktoré verilo na zázraky. Len ako rástlo, trochu na ne zabudlo a začalo o nich pochybovať.
Potrebujem byť dievča. Platiť hypotéku, účty, nakupovať, variť, upratovať ako dospeláčka. Ale potom sa potrebujem prezliecť a byť opäť dievča. A tak aj robím. Stále častejšie si ordinjuem pásiky spolu s vitamínom C a vitamínom D a chodím na terapie do rozprávkových knižiek... v pásikavom tričku.
Ďakujeme vám za dôveru, toto som vám napísala, aby ste vedeli, že naše tričká v sebe majú trochu zázračna, slobody a pekna. Do nášich tričiek sa na rozdiel od kože isto zmestíte.
Tak to mám. Nech je vám pásikavo.
P.S. Autorka textu nezomrie na naivitu, ale s naivitou. Autorka je s tým ok.