Láska. Nuž čo to je? Moje dievky, ktoré majú štyria pól roka (tá mladšia o minútu menej ako tá staršia) povedali, že láska je taký pocit, kedy ma chcú kusnúť. A v bruchu máš pocit ako na húpačke.
A ja si myslím, že krajšie sa to povedať nedá. Neviem ako to majú ľudožrúti, či aj im ide pri kúsaní o lásku... Láska je také to, kedy je vám dobre. Ja napríklad výraznú lásku pociťujem, keď jem čerstvo opečenú špekáčku. Bože môôôôj! Chcem pociťovať tento typ láksy práve teraz. (je 22:34 pozn.red.)
Minule som prišla na jednu veľkú vec. Napriek chorobe chrípkovo dusiaco nekončiacej sme žili v našom bytíku v láske. Normálne som mala pocit, že sme všetci ochoreli, aby sme mali čas byť spolu. A tak sme spolu soplili a pozerali vianočné rozprávky a ľúbili sa. V našej domácnosti zavládli bacili a láska. Naraz na ňu bolo toľko času! A potom, keď sme už láskyplne vyzdraveli, zažila som isté škaredosti. Viete takú tú situáciu bez lásky, ktorá vám prejde telom, zovrie vám hrdlo, plačete aj keď nechcete a veríte tomu, že sa vám to celé len zdá. Ale nezdá.
A mne sa nejako oslabilo láskové centrum. Ako som bola sklamaná, nahnevaná, dotknutá a neviem aká nijaká, začala som byť zloba. Normálna zloba hnusná, ktorej každý liezol na nervy, ktorej každý vadil, zloba, ktorú vie rozčúliť aj napríklad zrelá voňavá jahoda namočená v šľahačke. Všetko. Čo mi všetci tak vadia? Veď nemám PMS!
A potom som na to prišla. Človek, ktorý má lásku, nie je hnusoba. Človek, ktorý má lásku, tú lásku posúva ďalej. Prijíma a dáva. Dáva a prijíma. Ak ju neprijíma, nemá čo dávať. Akože prosto keď sa nenaješ, nemáš čo kakať, chápete. A ja som svoje láskové centrum nejako zo strachu zavrela... a tak som bola hnusoba pitomá. Strašné niečo.
Ale veľmi ma v konečnom dôsledku teší, že som na niečo také to prišla. Dokonca si myslím, že by ma mali nominovať na Nobelovú cenu. Ja viem, že na to prišli už mnohí predo mnou, ale aj tak by ma mali nominovať. V kategórii osobné úspechy Kristíny F. Akože nemajú takú kategóriu? To odkedy???
A tak teraz láskou otváram dvere láske (juchuuu, to je zase ako z motivačnej literatúry). Znie to možno čudne, ale skutočne sa ťažko ľúbi s pocitom neľúbenosti. A ja mám dve malé ženy. Dve najväčšie lásky na tomto svete. A kvôli nim sa budem do krvi biť, aby som bola ľúbená. Hlavne sebou. Ale aj tými, ktorých ľúbim. Áno. Presne tak! Aby som ich mohla ľúbiť najviac na svete. Lebo na ničom inom mi tak nezáleží, aby sme mali čo jesť, aj čo kakať. (Tieto moje prirovnania ma samú často šokujú.) Bez lásky sa nedá láskovať. Je to perpetum mobile, ale vysoko funkčné!
Ak sa vám niečo podobné občas deje a nie je to len PMS, láskujte sa. Ono to asi nebude úplná blbosť mať sám seba rád. A je to teda často hardcore. Lebo ja sa občas teda vôbec nemám chuť ľúbiť. Nemám chuť sa pozvať na rande do kina, či na romantickú prechádzku. Niekedy by som najradšej samú seba zavrela do skrine a nebavila sa so sebou niekoľko dní.
Ak by ste náhodou nevedeli, kde tú lasku k sebe a v sebe nájsť, odporúčam aspoň ten špekáčik.
Alebo niečo iné dobré. Niečo také, kde sa budete so sebou cítiť dobre.
Vo vani, v posteli, v kníhkupectve... a čo! Poviem ako je! Ja sa občas zoberiem aj do Mekáča. Ale len cez “drive” a potom to tajne jem na parkovisku. To je taký môj tajný vzťah. Nuž, čo vám poviem. Alebo si niečo pekné kúpim. Alebo niekam odcestujem. Alebo sa okúpem v mori... Alebo sa len s niekým, koho ľúbim objímem. A učím sa hovoriť nie na objatia, ktoré nechcem. Ach, nech je ako je. Ak nám bude dobre, bude dobre aj tým okolo nás, ktorých ľúbime. Hlavne nech je láska. Ako hovorím... aby by nám bolo dobre. Veď na čo by nám bolo zle, keď nám môže byť dobre.
PS: rozmýšľať a analyzovať to je potrebné čo najmenej. Stačí to cítiť. Ak máte problémy cítiť, poriadne si vysmrkajte nos. Uvoľnia sa vám cítiace možnosti.
Text: © Kristína Tormová, 2018
Článok bol napísaný pre magazín EMMA