Žiadne čakre, tantre a mantre.
Počúvajte ma. Teda vlastne čítajte. Takto. Mala by som sa vyjadriť k téme motivácia/motivačné. Vyjadrím sa stručne: všetko motivačné ma už pár rokov dosť nemotivuje. Všetko motivačné sa pre mňa stáva hlavným motívom vraždy. Nikdy to totiž nedokážem splniť.
Och, ako si len pamätám, ako sa ma snažili rôzni ľudia presvedčiť, že ak budem robiť tamto a hento dokážem hento a tamto. A ja som aj tamto aj hento robila, akurát, že som hento a tamto dokázať nechcela. Od malička motivujeme svoje deti, aby robili niečo pre niečo. Dávame im návody, ako fungovať v tomto svete, ako docieliť, aby boli šťastné, aby sa im darilo, aby mali báječný vzťah. Učíme ich ako komunikovať, učíme ich čo sa nemá robiť, aby si nedogabali život. A potom, jedného dňa vyrastú. Tak ako sme vyrástli my.
A potom čítame, že nejaký vysokopostavený manažér spáchal samovraždu. Ako len mohol? Veď mal všetko to, po čom každý túži. Obrovskú kanceláriu s výhľadom na hrad, drahé auto, ktoré samo zaparkovalo v podzemnej garáži, noblesnú vilu s troma upratovačkami. Ako sa mohol zabiť??? Normálne. Chcel byť od detstva smetiar. Chcel sa voziť vzadu na aute, stáť na tom stupienku a kývať deťom. Ale nemohol to robiť, lebo jeho rodičia mu hovorili, že sa musí dobre učiť, lebo skončí ako smetiar. Aj ho motivovali. Robili všetko pre to, aby sa stal NIEKÝM. A aj sa skúšal učiť zle, aby sa mu podarilo byť smeťošom, ako rodičia sľubovali. Ale napokon zistil, že jeho rodičia skrátka nechcú aby bol smetiar, a tak si svoj sen nesplnil. Skrátka ho motivovali, aby bol niečím, čím nechcel byť. A on tým, čím byť nechcel, skrátka byť nechcel. Toto je prudkomúdra veta, to si tetujme! Kolektívne!
V istom životnom období tvorila najväčšiu časť mojej knižnice motivačná literatúra. Mala som depky ako sviňa a všetci hovorili: “Z čoho ty môžeš mať depky? Si mladá, krásna, máš krásne nohy, začínajúcu kariéru. Nevymýšľaj!”... motivovali ma a ja som sa mala stále horšie. Mala som stále depky, mala som hnusné znamienko pod nosom, na ktoré každý čumel a skrivil tvár, a tak som si rozhodne krásna nepripadala, moje nohy boli vychrtlé a krivé a nedokázala som si dať krátku sukňu, moja kariéra bola čudná, lebo naraz mi niekto platil za to, že môžem hrať divadlo a užívať si divadelný život a mne prišlo divné, že mi niekto platí za splnený sen. A tak som mala depky. Strašné.
Motivovali ma stále. Stále. Ak dokážeš toto, budeš mať hento. Ak upraceš, Ježiško ti donesie... A ja som mala stále a stále pocit, že zlyhávam, pretože sa nenechám motivovať. Bola som odporkyňa motivácie. Musíš chodiť na klavír, na balet, aby si, aby si, na... no nechodila som. A potom vidíš Neberte nám princeznú, ako Marika spieva: "Som dobré dieťa z dobrej rodiny…Škola, klavír, balet, nemčina…” A povieš si, že toto nechceš. A tak úplne demotivačne začneš napríklad fajčiť a čítať Dostojevského. Trpela som najprv tým, že nespĺňam očakávania. Že ak ich spĺňam, nemám sa dobre, že ak sa na to vybodnem, mám výčitky, lebo klamem, keď tvrdím, že ich spĺňam. Dnes je to takto: poznám noty, mám hyperflexibilitu z baletu a zmaturovala som z nemčiny za jedna. Ale mojou najkrajšou spomienkou je, že som v tom období chodila blicovať tak, že som venčila svojho imaginárneho psa. Neviem hrať na klavíri, nemám pohybovú pamäť a tak radšej netancujem, po nemecky viem povedať: Sprechen Sie English?, lebo sa po nemecky nedohovorím. Ale! Mám druhého fantastického psíka, pomáham psíkom z útulku a som ambasádorkou pravidelnej adopčnej akcie Nájdite sa. Robím to, po čom som túžila, napriek tomu, že som sa snažila robiť to, po čom túžili iní. Ale vždy na to mali dôvody prečo je to dobré. Naozaj sa snažili motivovať ma. Naozaj. Ale mne to nerobilo dobre.
Dnes nemám ani jednu motivačnú knihu. Všetky ma tak trošku rozčuľovali. Odkedy som mamou, viem, že veci fungujú inak. Že ak si aj niečo úžasne motivačné prečítam, nie som to ja. Aj keď sa to snažím naplniť, skrátka to nie je šité na mňa. Neodmerali ma.
“Kristínka, toto musíš kresliť tak a toto tak.”, hovorievali mi. A ja som prestala kresliť, lebo som mala pocit, že nespĺňam, čo očakávajú. Motivovali ma, že ak to budem robiť podľa nich, bude to krásne. Moje krásno bolo iné. A aha, živím sa aj kreslením... Som ževraj dizajnérka. Nenechala som sa motivovať krásou iných.
“Dvojičky? Predčasniatka? No to chcem vidieť, ako vy budete dojčiť. C!”, povedal neznáma pani pohŕdavo v nemocnici a ja som vďaka nej dojčila rok a trištvrte, pritom som bola darkyňou mlieka a ešte som dávala mlieko pre deti mojich dvoch kamarátov.
Najväčšou motiváciou je pre mňa asi tvrdohlavosť. Žiadne čakre, tantre a mantre.
Mám svet, svoju krásu a pocity. Mám bubliny z ktorej ma nevyrvete. Že sa odo mňa očakávalo niečo iné? Že chcú odo mňa, aby som deti motivovala prostredníctvom montessori, aby boli motivované k umeniu prostredníctvom baletu od šiestich mesiacov? Nie. Vedia štyri neslušné básničky, dve pekné, chodia na koncerty a do divadla a majú psa. Naozajstného. Nie je imaginárny, ako by mnohí dúfali. Jasné, že by som chcela, aby chodili na klavír, balet a nemčinu. Aj viem celkom presne, na čo by to bolo dobré, v čom osožné, a aj ich budem motivovať... ale asi to nechám na ne. Aby nemali zbytočne depky z toho, že nesplnili očakávania. Aby nemali pocit, že sklamali. Aby nemali pocit, že sa ich niekto príšerne snažil motivovať a ony sa na to vyprdkli.
Viete čo? Toto je môj najstrašnejší motivačný článok. Nikdy už horší nenapíšem. Cítim sa ako Coelho so Štyrmi dohodami posypanými dvadsiatimi brušákmi od Šmahela denne a raw stravou.
Fuj fuj, je to divné, už sa cítim ako motivačný diár, ktorý vydal hocikto bárjaký a je to najpredávanejšia kniha roka.
Ale ešte sa teda nejako premôžem. Ja len, že ak vás ktokoľvek bude motivovať k tomu, aby ste študovali na Oxforde a boli Niekým, napriek tomu, že chcete byť Sebou... takto: choďtte študovať na Oxford (ak vám to zaplatia, samozrejme), ale buďte pokojne smietiarom. Deti vám budú kývať a ich mamy na vás ukazovať neslušne prstom: “Aha, to je ten, čo dokázal to, čo sme my nedokázali. Je naozajstný smetiar stojaci na stupienku a Oxford mu nebol prekážkou.”
Nepotrejbujete motiváciu, keď prídete na to, že venčiť hoc aj imaginárneho psa je najvác. Len preto, že to chcete vy. Ale zbierajte po ňom hovienka, prosím.
Text: © Kristína Tormová, 2018
Článok bol napísaný pre magazín EMMA